Κύρια Dejiny národov

Dejiny národov

,
Dejiny sú nevyhnutnou súčasťou pohľadu, akým každý národ vníma sám seba, preto často bývajú predmetom sporov. Publikácia prináša príspevky 28 renomovaných historikov, ktorí vlastnými slovami opisujú minulosť svojej krajiny tak, ako ju vnímajú oni a ako sa bežne chápe v ich vlasti. Čitateľ má možnosť pozrieť sa na niektoré známe štáty z netradičného uhla: ako vidia samy seba, ako sa vyrovnávajú s kontroverznými udalosťami svojich dejín a ako si želajú byť vnímané v súčasnosti. Je zaujímavé sledovať, aký odlišný môže byť tento pohľad v porovnaní s optimistickým obrazom prezentovaným napríklad v turistických sprievodcoch. 

Egypt*India*Irán*Grécko*Čína*Írsko*Španielsko*Francúzsko*Rusko*Česko*Poľsko*Maďarsko*Turecko*Brazília*Mexiko*Holandsko*Švédsko*Veľká Británia*USA*Austrália*Ghana*Fínsko*Argentína*Kanada*Taliansko*Japonsko*Nemecko*Izrael

Počet strán: 264 strán + 16 strán prílohy
Χρόνος:
2019
Εκδότης:
Slovart
Γλώσσα:
slovak
Σελίδες:
280
ISBN 13:
ISBN 978-80-556-3723-5
File:
EPUB, 4.48 MB
Κατεβάστε (epub, 4.48 MB)

Most frequently terms

 
 
You can write a book review and share your experiences. Other readers will always be interested in your opinion of the books you've read. Whether you've loved the book or not, if you give your honest and detailed thoughts then people will find new books that are right for them.
1

All About Bats

File:
PDF, 6.38 MB
2

Oathbringer

Χρόνος:
101
Γλώσσα:
english
File:
EPUB, 13.94 MB
Prázdna strana





Zostavil Peter Furtado





DEJINY NÁRODOV





Elektronická kniha





Peter Furtado je bývalý šéfredaktor medzinárodne uznávaného britského mesačníka History Today. Po absolvovaní štúdia dejín a dejín umenia na Univerzite v Oxforde pôsobil na Londýnskej univerzite, kde sa venoval výskumu britského nacionalizmu. V roku 2009 mu bol udelený čestný doktorát na univerzite Oxford Brookes za propagáciu histórie medzi širokou verejnosťou. Bol editorom viacerých publikácií, k najznámejším patrí kniha 1001 dní, ktoré pretvorili svet (1001 Days that Shaped the World).

Histories of the Nations © 2012 and 2107 Thames & Hudson Ltd, London

Slovak edition © 2018 Vydavateľstvo SLOVART, spol. s r. o., Bratislava

Translation © 2018 Ema Draškabová, Peter Draškaba & Ľubomíra Kuzmová



Prvé slovenské vydanie



Z anglického originálu Histories of the Nations: How Their Identities Were Forged

vydaného v roku 2017 vydavateľstvom Thames & Hudson Ltd, Londýn, preložili Ema Draškabová, Peter Draškaba (s. 9 – 136) a Ľubomíra Kuzmová (s. 137 – 256).



Zodpovedná redaktorka Silvia Barčák

Odborná revízia a register Peter Draškaba

Editor Andrej Šútovec

Zalomenie Alias Press, s. r. o., Bratislava

Tlač FINIDR, s. r. o., Český Těšín



Všetky práva vyhradené. Žiadna časť tejto knihy nesmie byť reprodukovaná ani šírená v akejkoľvek forme alebo akýmikoľvek prostriedkami, či už elektronickými, alebo mechanickými, vo forme fotokópií či nahrávok, respektíve prostredníctvom súčasného alebo budúceho informačného systému a podobne bez predchádzajúceho písomného súhlasu vydavateľa.



Cena uvedená na obálke knihy je nezáväzným odporúčaním pre konečných predajcov.



ISBN 978-80-556-3723-5



10 9 8 7 6 5 4 3 2 1



www.slovart.sk



Vytvorenie elektronickej verzie Dibuk, s. r. o., 2019





PETER FURTADO





Úvod


Dejiny štátov a dejiny sveta





Vôbec najväčšiu historickú lekciu sveta, otvárací ceremoniál letných olympijských hier v Pekingu v roku 2008, sledovala viac než stovka hláv štátov a odhadom dv; e miliardy televíznych divákov. Na obrovskej flexibilnej LED obrazovke umiestnenej na ploche štadióna sa premietali momenty z kultúrnych dejín Číny, vrátane toho, ktorý považuje za jeden zo svojich najvýznamnejších – vynález papiera. Ďalšie tri vynálezy – kompas, pušný prach a tlač – oslavoval výpravný ohňostroj a rozsiahla pohyblivá scéna, ktorá čerpala z obrazov čínskej minulosti, terakotovej armády, Veľkého čínskeho múru a objavných ciest Čeng Cheho. Prostredníctvom hýrivej šou umocnenej farebnosťou, nadrozmernosťou, disciplinovanosťou a pompéznosťou ukázala Čína svetu, ako chce, aby nazeral na jej minulosť a prítomnosť: ako na veľkolepú civilizáciu, ktorá cudzine nie je nič dlžná a zvyšku sveta venovala úžasné veci.

Štyri roky predtým sa v Aténach odohralo niečo podobné, hoci v menej úctyhodnom rozsahu. Grécko sa predstavilo aj v podobe neodškriepiteľných darov svojej civilizácie svetu – antického sochárstva a samozrejme hier samotných, a predstavilo aj svoje „národné“ dejiny od bronzovej doby Mínojcov a Mykéňanov cez vládu Alexandra Veľkého, založenie mesta Byzantion, dosiahnutie nezávislosti od Osmanov až po súčasnú ironizujúcu ľudovú kultúru.

Príležitosť krajiny predstaviť propagandistický obraz vlastnej histórie a dedičstva, ktorý pritiahne pozornosť sveta, býva zriedkavá, a zároveň pôsobivá. Neprekvapí preto, že štáty súperia o možnosť byť hostiteľskou krajinou olympiády. Všeobecne však platí, že štáty hľadajú spôsoby manipulatívnej sebaprezentácie zameranej na domáce publikum, najmä prostredníctvom verejnej spomienkovej oslavy a ceremoniálu, ako aj prostredníctvom médií a usmerňovaním vzdelávacích osnov. Dejiny sú nevyhnutnou súčasťou pohľadu, akým každý národ vníma sám seba, a ako také sú často značne kontroverzné. V nedávnych desaťročiach vypukli „dejinné vojny“ nad obsahom školských učebníc v krajinách takých rozdielnych ako Austrália, Kanada, Rusko a Japonsko, zatiaľ čo vo Veľkej Británii sa vlády kontinuálne usilovali propagovať ťažko uchopiteľný koncept „britskosti“ prostredníctvom osobitej interpretácie dejín ostrovov.

Takéto chápanie národných dejín poskytovalo oporu profesii historika od 19. storočia, keď vzniklo veľa štátnych ústavov zaoberajúcich sa históriou. Hoci sa dnes sféra historického bádania rozšírila a zahŕňa mnoho tém nepredstaviteľných pre starších historikov, pre všetky štáty sa vlastné dejiny stávajú ústrednou témou vzdelávania a ich historického výskumu, niekedy vlastne aj na úkor dejín ostatných štátov. Vo väčšine krajín je navyše dejepis povinný vyučovací predmet, lebo si uvedomujú, akú životne dôležitú súčasť predstavujú dejiny pri formovaní národnej identity a spoločenských síl.

Dejiny však nie sú len výtvorom historických ústavov a vlád. Naopak, sú všadeprítomné. Sú vo vzduchu, ktorý dýchame, v mestách, ktoré obývame, v krajine, kde sa túlame. Ľudia sa učia o svojej histórii doma, prostredníctvom príbehov prerozprávaných členmi rodiny a médiami, učia sa o nej z ľudových rozprávok i televízie, verejných súsoší a vojnových pamätníkov, významnej architektúry, múzeí a galérií. História nasávaná z takýchto zdrojov sa zriedkavo spochybňuje, a niekedy si ju dokonca sotva uvedomujeme. Tento prístup sa veľmi odlišuje od histórie, ktorá sa skúma na západných univerzitách, kde funguje liberálne nabádanie byť skeptický voči všeobecne prijímaným vedomostiam a nutnosť spochybňovať spoľahlivosť prameňov, zasadiť poznatky do širšieho kontextu a usilovať sa o ich originálnu interpretáciu. Dôsledkom toho je v mnohých krajinách – dokonca vari najmä v takých, ktoré sa hrdia hlboko zakorenenými tradíciami akademického života – priepastný nesúlad medzi akademickými dejinami sveta a dejinami, ako ich chápu ľudia.

„Akademické“ dejiny sveta boli spísané veľakrát, najmä za ostatných päťdesiat rokov, keď globalizácia svetového hospodárstva a ideologických konfliktov premenila úsilie pátrať po unifikovanej histórii sveta na realitu. Zavše boli ich autormi enormne agilní a všestranne vzdelaní jednotlivci, ktorí mali zámer polemizovať, napríklad, o „triumfe Západu“, o ktorom hovoril John Roberts v 80. rokoch, o „zrážke civilizácií“ Sama Huntingtona z 90. rokov alebo o environmentálnych dejinách Johna McNeilla zo začiatku 21. storočia. Občas sú produktom tímov vedcov a pedagógov, zaoberajúcich sa touto problematikou v snahe v čo najväčšej miere odstrániť subjektivitu, dbajúc na to, aby sa každej časti sveta pripisovala rovnaká dôležitosť. Každopádne, každý ucelený opis dejín sveta je dielom syntézy, ktorá uvádza do kontextu detailnejší výskum iných historikov, a ako taký je odrazom širších záujmov obdobia, v ktorom vznikol.

Táto publikácia nepochybne reflektuje to, čo nás v súčasnosti zaujíma. Skôr než dejiny sveta to je výber udalostí, zostavený s vedomím, že jednostranné nazeranie, iba jediný všetko preklenujúci opis sa jednak nedá úspešne uskutočniť, a jednak ani nie je v našej postmodernej ére poznačenej existenciou polycentrizmu žiadúci. Kladie si za cieľ skúmať populárne chápanie dejín vo svete a žiada profesionálnych historikov a iných uznávaných literátov, aby vystúpili zo svojich zvyčajných názorových rámcov a písali o tom, ako sa bežne chápu dejiny v kultúre ich vlasti.

Stalo sa ošúchaným slovným zvratom, že minulosť je „cudzia krajina“, podľa frázy románopisca L. P. Hartleya, miesto, kde „ľudia robia veci inak“. Ale menej často si pamätáme, že tento pocit „cudzoty“, ktorý vnímame pri návšteve inej krajiny, má predovšetkým korene v jej minulosti a najmä v jej predstave o svojej vlastnej osobitej minulosti.

Takže východiskový bod knihy je ľahko zrozumiteľný: ak zlyháme v chápaní toho, ako iní uvažujú a utvárajú si názor na vlastnú minulosť, tak ich ani nepochopíme. Na to, aby sme sa vysporiadali s národnými a kultúrnymi rozdielmi, ktoré spestrujú i ohrozujú náš svet, nepotrebujeme turistických alebo dokonca historických sprievodcov spísaných našimi krajanmi. Potrebujeme počúvať ľudí, ktorí opisujú svoju minulosť vlastnými slovami. To, na čo vo svojich výpovediach kladú dôraz (či to, čo v nich naopak opomenú) nám prezradí viac než početné knihy. Ak by niektorí čitatelia pochybovali o tom, že zmysel dejín sa môže od krajiny ku krajine dramaticky líšiť, nabádam ich, aby si pozreli dva príspevky z tejto publikácie. Výskum Petra Ornufa o pôvode a dôsledkoch toho, čo pomenúva ako mýtus o „bezdejinnosti“, alebo „ahistorickosti“, ktorý Spojené štáty prevzali od Otcov zakladateľov, a výklad Č’-tchien Luoa o kľúčovej úlohe histórie pri obhajobe zákonnosti cisárskej moci v Číne počas 3 000 rokov.

Dvadsaťosem historikov z dvadsiatich ôsmich štátov opisuje v knihe dejiny svojej krajiny tak, ako ich chápu oni. Každý jeden z nich pochádza z príslušného štátu a väčšina z nich v ňom aj žije a aktívne pôsobí. Nepredkladajú encyklopédiu dejín (príslušné fakty sú ľahko dostupné na internete jedným kliknutím myšou), sú to ich osobné úvahy a vyznania, pričom vybrané témy tlmočia v súlade s dôverne známymi faktami. Podobne ako organizátori otváracích ceremoniálov olympiád, ale v úplne inom rozsahu, si vytýčili úlohu predstaviť svetu vlastné národné dejiny bez príkras.

Otázky, ktoré sa môžu vynoriť pri použití tohto postupu, obsahujú v sebe existenciu a podstatu všeobecného príbehu minulosti krajiny alebo toho, čo by sme možno označili za jej „dávnovek“. V tomto príbehu vychvaľuje každá krajina to, čo považuje za svoje veľké úspechy – boj za nezávislosť, zápas za slobodu, slávne činy v kultúre. V jej minulosti sa však vyskytujú aj iné prvky, ktoré sú poľutovaniahodné, a to, ako sa s nimi vyrovnáva, nám môže veľa odhaliť. Môže si osvojiť metódu priebojného sebaospravedlňovania, alebo sa uchýliť k mlčaniu. Nápadne sa v prvých náčrtoch úvah zaradených do tejto publikácie niekoľko prispievateľov rozhodlo vyhnúť akýmkoľvek zmienkam o niektorých z najväčších kostlivcov v skrini svojich krajín. Krajina mohla aj zvoliť postup, ktorý by jej umožnil vyrovnať sa s bolesťami minulosti. Názornými príkladmi sú dôkladná nemecká sebaanalýza prebiehajúca od 60. rokov 20. storočia alebo ustanovenie komisií pre pravdu a zmierenie v Juhoafrickej republike a mnohých iných traumatizovaných krajinách v nedávnom období. Niektoré štáty, ako napríklad Egypt a Grécko, môžeme vychvaľovať alebo preklínať – majú úžasnú starovekú minulosť, ktorej sa prítomnosť nikdy nevyrovná. Iné (výraznými príkladmi sú Izrael a Irán) sa môžu cítiť ostatnými večne nepochopené a toto nepochopenie samo osebe vnímať ako hlavný zdroj ťažkostí v súčasnom svete.

Kapitoly demonštrujú náročnosť spracovania súvislých dejín čo i len jedinej krajiny. Úvaha o Českej republike je príkladom, aké ťažké je nájsť akýkoľvek druh zhody o vlastnej minulosti, kým príspevok o Veľkej Británii zdôrazňuje zložitosť vybudovania pocitu národných dejín, keď národ samotný je umelou politickou konštrukciou, hoci pretrváva už 300 rokov. Ani taliansky príbeh nie je odlišný.

Vzhľadom na limitovaný priestor sme nepredpokladali, že by ktorýkoľvek z prispievateľov dokázal spracovať danú problematiku v absolútnej úplnosti, ale skutočný význam publikácie si uvedomíme až po overení si vyváženosti príspevkov a porovnaní odlišných metód, akými autori z rôznych krajín pristúpili k spracovaniu svojich prác. Nádejame sa, že kniha poskytne každému čitateľovi možnosť získať neznámy pohľad na známe krajiny: ako ony vidia samé seba, ako sa chcú dnes prezentovať a aký odlišný môže byť pohľad súčasného historika v porovnaní s optimistickým obrazom prezentovaným v bezpočetných turistických sprievodcoch.

Samozrejme, výsledkom takéhoto prístupu boli interpretácie národných dejín často značne prifarbované súčasníkmi. Giovanni Levi, napríklad, píše o pôvode súčasnej politickej slepej uličky v Taliansku, ktorej korene nachádzame v hlbokej katolíckej minulosti krajiny. Dina Chapajevová sleduje odklon Ruska v 21. storočí od Západu a návrat k dichotómii datovanej už od samotného vzniku Moskovského veľkokniežatstva. Dokonca ešte počas prípravy publikácie do tlače pokračovali dejiny v odhaľovaní svojich tajomstiev. Ekonomická kríza v prvom desaťročí 21. storočia potvrdila v mnohých krajinách, že existujúce historické trendy sa naďalej vyvíjajú. Len niekoľko rokov po tom, ako Atény, „kolíska civilizácie“, slávnostne otvorili nové múzeum Akropoly v roku 2009, grécka ekonomika skolabovala a pokračujúce zachovanie demokracie v Grécku bolo spochybnené. Arabská jar v roku 2011 vyvolala neočakávanú a dramatickú zmenu vo väčšine krajín Stredného východu, občiansku vojnu v Sýrii a revolúciu v Egypte – krajine, ktorá bola známa výnimočnou kontinuitou od samotného počiatku svojich dejín. V roku 2016 si Spojené kráľovstvo Veľkej Británie odhlasovalo ukončenie dlhotrvajúceho členstva v Európskej únii, s významnými politickými, ekonomickými a kultúrnymi dôsledkami. Takéto revolučné zmeny nás zaväzujú znovu sa pozrieť na minulosť krajiny. Opakovaná revízia sa však nemôže robiť narýchlo a treba počkať, až kým sa obdobie neustálych zmien neupokojí.

Krajiny, ktoré sme do tejto publikácie vybrali, pochádzajú zo všetkých kontinentov a žijú v nich dve tretiny svetovej populácie. Sú medzi nimi vyspelé demokracie, ale aj náboženské autokracie s jednou vládnucou stranou. Krajiny, v ktorých prakticky takmer bez prerušenia prebiehajú vojnové konflikty, aj také, ktoré sa vyhýbajú vojne za každú cenu. Krajiny s tradíciou liberálneho vzdelávania a diskusie, ale aj tie, kde môžu historikov vybočujúcich svojimi názormi z oficiálnej línie posadiť do väzenia. Mnohé z najviac skúšaných regiónov sveta sú práve tie s historickými spormi, vlečúcimi sa niekedy až stovky rokov. Neschopnosť zúčastnených strán vzájomne pochopiť svoje historické túžby môže mať fatálny dosah na úsilie nastoliť mier. Čitateľov, ktorí narazia v tejto knihe na hlasy svojich oponentov, pozývame, aby sa zamysleli nad tým, čo je v nej napísané a ako je to napísané, ale za žiadnych okolností ich nepresviedčame, aby s tým súhlasili.

Podobne ako problém výberu krajín, bola dôležitá aj otázka výberu vhodného prispievateľa za príslušnú krajinu. Žiaden z tých, ktorí poskytli svoj príspevok, si neželal, aby bol považovaný za akéhosi oficiálneho hovorcu svojej krajiny, ani nikoho iného než samého seba. Všetci prispievatelia sú aktívni historici, niektorí veľmi uznávaní takmer na konci profesionálnej kariéry, iní oveľa mladší. Väčšina z nich žije a pracuje v krajine, o ktorej píšu. Iní, aj keď ju často nenavštevujú, zostávajú s ňou aspoň v úzkom kontakte. Mnohí absolvovali špecializované štúdium dejín svojej krajiny. Aj keď niektoré z ich záverov môžu vzbudzovať prekvapenie, všetky sú skutočne podnetné a poučné.





HUSAJN BASÍR





Egypt


Faraóni, králi a prezidenti





Kamkoľvek vo svete pôjdete, pravdepodobne narazíte na nejakú stopu egyptských dejín alebo egyptského vplyvu, a preto sa dá povedať, že Egypt a dejiny sú synonymá. Samotná civilizácia sa začala utvárať v údolí egyptského Nílu a jeho delty. Grécky historik Herodotos opísal egyptskú civilizáciu ako „dar Nílu“, hoci by asi mohlo byť vhodnejšie označiť ju ako „dar Nílu a egyptského národa“. Níl preteká mnohými africkými krajinami, ale žiadna z nich nedosiahla pokrok, kontinuitu a prosperitu Egypta. Egypťania, budovatelia tejto jedinečnej civilizácie, sa preslávili zručnosťou, vytrvalosťou, trpezlivosťou, zdržanlivosťou, miernosťou, znášanlivosťou a toleranciou.

Egypt leží v severovýchodnom cípe afrického kontinentu a cez Sinajský polostrov, východnú bránu do Egypta a prístupovú trasu pre nájazdníkov počas celých dejín, zasahuje až do juhozápadnej Ázie. Egypt sa považuje za významnú a vplyvnú krajinu na Strednom východe aj v Afrike. Leží v srdci arabského sveta a vystupuje ako obhajca a ochranca islamu. Krajina sa nachádza aj v blízkosti južnej Európy a juhozápadnej Ázie, majúc na dohľad aj oblasti Stredomoria a Červeného mora. Pre túto geografickú polohu sa Egypt stal styčným bodom civilizácií, kľúčovým pre kultúrnu výmenu, a objektom túžby dobyvateľov počas jeho dlhej histórie.

Početné sú aj pomenovania krajiny. Názov Egypt pochádza zo starovekého výrazu Hut-ka-Ptah, čiže Svätyňa Ptahovej duše, svätyňa boha starovekého hlavného mesta Memfis. Mįsr, moderné pomenovanie krajiny v arabčine, sa odvodzuje od staroegyptského slova medžer (slov. kút), z ktorého pochádza súčasný výraz al-Misríjún, t. j. Egypťania. Egypťania často uvádzajú aj hlavné mesto Káhiru ako Mįsr, pričom používajú pomenovanie krajiny ako skratku pre svoje hlavné mesto. Dnešní Egypťania patria do semitsko-hamitskej jazykovej rodiny, ktorej členmi sú okrem iných aj felahovia (obyvatelia nílskej delty a stredomorského pobrežia), saídovia (obyvatelia Horného Egypta), beduíni (obyvatelia Sinajského polostrova, Líbyjskej a Arabskej púšte) a Núbijci (obyvatelia Asuánu a priľahlého regiónu).

Dejiny Egypta sa začínajú asi 3 000 rokov pred n. l., keď bolo vynájdené samotné písmo. To umožnilo zhromažďovať a zachovávať pre budúce generácie nadobudnuté skúsenosti ľudí. Bolo to obdobie koncentrácie moci – trend, ktorý sa mal stať typickou črtou vládnutia v Egypte počas jeho dlhej histórie do takej miery, až napokon predstavoval bariéru pokroku pre tých, ktorí si želali decentralizovať rozhodovacie kompetencie. Keď legendárny kráľ Meni, zjednotiteľ Horného Egypta (juh) a Dolného Egypta (delta Nílu), založil okolo roku 3000 pred n. l. centralizovaný štát, zaviedol princípy a normy, ktoré sa v egyptskom štáte uplatňujú doteraz a ktoré spoluvytvárajú aj jeho súčasný kolorit. Egypt potom vstúpil do obdobia Starej ríše, veku pyramíd, ktoré trvalo od roku 2686 až do roku 2160 pred n. l. Počas tohto obdobia Egypťania postavili pyramídy v Gíze a Sakkare a vytesali sochu Veľkej sfingy pri pyramídach na plošine v Gíze ako symbol faraóna Rachefa (Chefréna), staviteľa druhej pyramídy v Gíze. Tieto veľkolepé monumenty svedčia o architektonických, staviteľských, astronomických a organizačných schopnostiach starovekých Egypťanov.

Po tomto zlatom veku vstúpil Egypt do obdobia úpadku, aby sa znovu vynoril ako vplyvná mocnosť počas Strednej ríše (2055 – 1650 pred n. l.), veku egyptskej klasickej literatúry. Po období druhého zlatého veku nastala pre Egypt najťažšia doba v jeho raných dejinách. Ovládli ho ázijské kmene známe ako Hyksósovia, čo značí „vládcovia cudzích krajín“. Mierumilovne sa prikradli cez východne hranice a ovládli rozsiahle časti krajiny v čase, keď bol Egypt oslabený. Po dlhom a urputnom boji sa južnému egyptskému vládcovi Ahmose I. (1550 – 1525 pred n. l.) podarilo vytlačiť ich z Egypta a zahnať do Palestíny. Vznikla tak Nová ríša označovaná ako tretie a posledné obdobie starovekého Egypta. Egypt si osvojil novú zahraničnú politiku založenú na expanzii a zahraničných výbojoch a ovládol mnohé mocné krajiny. Toto obdobie, ktoré trvalo až do roku 1069 pred n. l., je známe ako vek ríše egyptských faraónov. Thutmose III. (1479 – 1425 pred n. l.) sa považuje za zakladateľa ríše s územnými ziskami v Ázii a Afrike. K ďalším slávnym faraónom tohto veku patria Hatšepsut, Achnaton, Tutanchamon, Setchi I., Ramesse II. a Ramesse III.

Po tejto ére vstúpil Egypt do Tretieho prechodného obdobia (1069 – 664 pred n. l.), v ktorom prevládalo napätie, s prevažujúcou decentralizáciou moci. Neskoré obdobie (664 – 332 pred n. l.) sa spája s vládou rôznych egyptských dynastií, s niekoľkými časovými obdobiami perzskej nadvlády až do príchodu Alexandra Veľkého v roku 332 pred n. l. V Alexandrových rukách a rukách jeho následníkov, ptolemaiovských kráľov (332 – 30 pred n. l.), sa Egypt transformoval na grécko-ptolemaiovské kráľovstvo. Po porážke ptolemaiovskej kráľovnej Kleopatry VII. Rimanmi v roku 30 pred n. l. sa Egypt stal významnou súčasťou Rímskej (30 pred n. l. – 395 n. l.) a potom Byzantskej ríše (395 – 641 n. l.). V roku 641 n. l. ovládli krajinu moslimskí Arabi a Egypt sa stal jedným zo štátov islamského kalifátu, a to až do začiatku 19. storočia, keď albánsky poručík paša Muhammad Alí (1769 – 1849) založil moderný štát Egypt podľa európskeho vzoru. Vláda jeho rodu sa skončila až revolúciou 23. júla 1952 vyhlásením Egyptskej republiky pod vedením prezidenta Muhammada Nagíba (1952 – 1954) a jeho nasledovníkov Gamala abd an-Násira (1954 – 1970), Muhammada Anwara as-Sádáta (1970 – 1981) a Muhammada Husní Mubaraka (1981 – 2011). Nepopierateľnou vlastnosťou egyptskej kultúrnej skúsenosti počas svojej dlhej histórie je jej stabilita vyznačujúca sa nepretržitosťou a rastom, a nie diskontinuitou.

Revolúcia v roku 1952, na ktorej čele stála organizácia známa ako Hnutie slobodných dôstojníkov počas vlády Fárúka I., egyptského a sudánskeho kráľa (1920 – 1965; vládol v rokoch 1936 – 1952), symbolizovala koniec monarchie, ktorá bola typom vlády prevažujúcej od začiatku faraónskeho obdobia Egypta. Vystriedal ju vojenský republikánsky režim, ktorý ustanovil policajný štát, odmietal slobodu jednotlivca a nútil ho byť posluhovačom autoritárskej vlády. Revolúcia zniesla zo sveta demokraciu, ktorá prevažovala počas monarchie, napriek tomu, že jedným z jej princípov bolo upevniť slobodný demokratický život. Nový režim rozpustil politické strany a ignoroval ľudské práva. Počas šestnástich rokov samovlády sa prezident Násir neprestajne obával novej revolúcie od číhajúcich oponentov a obavami z nej odôvodňoval, prečo musí oponentom utiahnuť uzdu. Odstavil egyptský ľud od politiky. Prečo by sa mali zaoberať politikou, keď inšpiratívny vodca myslí a koná v ich prospech? Podobne ako republikánske heslá donekonečna opakovali, že „žiadny hlas neprehluší bojovú vravu“, tak sa ani jeden hlas nezdvihol proti Násirovi.

V Násirovej moci bolo viesť Egypt smerom k spravodlivosti a demokracii, ale on sa tejto šance vzdal a namiesto toho zasial do egyptskej pôdy semeno tyranie, ktoré sa potom rozšírilo do zvyšku arabského sveta. Jeden z dôsledkov jeho chabého spravovania štátu bola drvivá porážka Egypta, ktorú 5. júna 1967 utrpel od Izraela. Táto prehra zapríčinila vznik hlbokej jazvy v egyptskom a arabskom vedomí a jej účinok pretrváva v dušiach Egypťanov dodnes. Ľudia boli šokovaní tým, že Násir a piliere jeho režimu, najmä armáda, zlyhali v naplnení zodpovednosti za obranu krajiny. Hlboká beznádej zachvátila krajinu, ktorá seba samú až do júlovej revolúcie v roku 1952 považovala za významnú. Bol to začiatok Násirovho konca, ktorý sa napriek tomu stále ešte snažil, v období pred svojou smrťou (zomrel v roku 1970), reformovať armádu a očistiť ju od skorumpovaných klík, ktoré zapríčinili potupnú porážku.

Zatiaľ čo porážka v roku 1967 vyvolala šok, veľkolepé víťazstvo nad Izraelom 6. októbra 1973 v počiatočných fázach októbrovej jomkipurskej vojny bol bezprecedentný. Hrdina tohto konfliktu prezident Sadat ho opísal ako „jeden z najväčších dní v dejinách“. V tento deň egyptské ozbrojené sily zmyli hanbu z porážky z roku 1967, ktorá uľpela na Egypte a celom arabskom svete, a v konečnom dôsledku získali späť stratené územia. Sadatova návšteva Izraela v roku 1977 a jeho následný podpis mierovej dohody však vyvolal hnev mnohých ľudí v Egypte a ostatných arabských štátoch. Jeho pripravenosť rokovať s Izraelom bola hlavným dôvodom atentátu, ktorý naňho spáchali 6. októbra 1981 počas osláv ôsmeho výročia veľkého víťazstva. Bol to jeden z najtemnejších dní v dejinách Egypta. Ako mohol niekto zabiť faraóna obklopeného armádou, keď oslavoval svoje nevídané víťazstvo?

Založenie islamistického hnutia známeho ako Moslimské bratstvo šejkom Hassanom al-Banná v roku 1928 v pobrežnom meste Ismá’ílija malo veľký vplyv na egyptskú politiku v 20. storočí a na začiatku 21. storočia. Začali sa vynárať početné sporné otázky, ako islam a modernosť, islam a demokracia, náboženský štát, systém vlády a rád, autorita náboženstva, postavenie koptských kresťanov v islamskom štáte, islamská ekonomika a úloha žien a hidžáb. Väčšina týchto otázok sa dotýkala skôr formy ako podstaty. Politický islam narúšal právny poriadok ako v monarchistickej, tak aj republikánskej ére. Najmä v republikánskom období poskytoval vládcom ospravedlnenie za to, že nezavádzali skutočnú demokraciu. Argumentovali tým, že islamisti by mohli zneužiť voľby na získanie moci a potom zrušiť demokratické práva. Jedna republikánska vláda za druhou strašila Západ, najmä Spojené štáty, možným nástupom islamistov k moci. Západ, ktorý si osvojil prístup „lepší diabol, ktorého poznáš“, bol preto naklonený podporiť vládnucu stranu, ktorá celé dekády pomáhala udržiavať diktátorské režimy pri moci bez skutočnej legitimity. A to následne vyvolávalo nenávisť islamistov voči Západu. Mnohí pozorovatelia považovali dlhú absenciu demokracie v Egypte za dôsledok vystupovania islamistov, ktorí na jednej strane verejne ohrozovali stabilitu vládnuceho režimu, a na druhej boli jeho tajnými spojencami pri potláčaní akýchkoľvek slobodných aktivít presadzujúcich občiansku spoločnosť, politický pluralizmus, ľudské práva a ostatné princípy západnej demokracie.

Televízny seriál Kráľ Fárúk vysielaný v roku 2007 vykresľuje príbeh Fárúka I., posledného egyptského a sudánskeho kráľa, ktorý vládol v rokoch 1936 až 1952. Predstavuje ho ako humánneho vládcu, ktorý miloval svoj ľud, podvoľoval sa jeho vôli vyjadrenej vo voľbách a robil to, čo od neho žiadal predseda a ministri vlády; panovník, ktorý sa radil so svojimi úradníkmi a nepretláčal nasilu svoje názory. Seriál si získal nezvyčajne vysokú popularitu zvlášť medzi mladou generáciou, narodenou po Fárúkovom panovaní. Táto nostalgia za minulosťou a najmä za érou monarchie vzbudila u Egypťanov záujem o duchovnú obrodu a silné historické povedomie. Napriek tomu oficiálny predstaviteľ egyptského štátu počas návštevy Spojených štátov označil svoju krajinu ako stále nepripravenú na vstup do veku demokracie. Jeho tvrdenie, že Egypťania ešte nie sú pripravení pristúpiť na politické zmeny, sa ukázalo ako totálny omyl.

Egypt, hoci navonok pokojný, v skutočnosti prechádzal procesom premýšľania a zmeny, hľadajúc správny spôsob ako docieliť znovuzrodenie.

Existovalo mnoho názorových alternatív. Niektorí boli pyšní na obdobie monarchie, pripomínali výkonnosť jej predstaviteľov, silu a životaschopnosť jej ekonomiky, pokrok a kultúrnu otvorenosť, ktorú dosiahla. Iní boli vášnivými stúpencami Júlovej revolúcie, nazývali ju začiatkom dejín. Vyzdvihovali Násirov kult, niektorí ho dokonca považovali za posledného z prorokov. Existovalo však veľa nezhôd medzi prívržencami Násira a podporovateľmi Sadata, ktorý zavrhol model socialistického štátu s jedinou politickou stranou a jej jediným vodcom. Sadatovi podporovatelia oceňovali jeho rozhodné kroky smerom k politickej otvorenosti a liberalizácii ekonomiky, najmä s ohľadom na spoločenskú zodpovednosť a starostlivosť o chudobných. Tretia skupina odmietala obidve éry a sťažovala sa na stagnáciu Egypta. Zaujali prevažne negatívny postoj tvrdením, že Egypťania zapredali svoje duše za osobný prospech, keď vytrvalo mlčali o tom, čo revoluční vodcovia spôsobovali krajine a jej ľudu. Značná časť Egypťanov však pociťovala nostalgiu za monarchiou, ktorú sa aktéri z roku 1952 pokúsili odstrániť z dejín.

Dejiny sa však nedajú vymazať. Tisícky mladých Egypťanov protestovali 25. januára 2011 po celej krajine proti militaristickému režimu prezidenta Husní Mubaraka. Milióny sa zomkli a demonštrácie trvali osemnásť dní, až kým Mubarak 11. februára 2011 neodstúpil, a neukončil tak takmer tridsať rokov korupčnej diktatúry a policajného štátu. Režim nastolený Júlovou revolúciou v roku 1952 sa napokon skončil.

Egypťania však teraz požadovali demokraciu, nie monarchiu. Panovala široká škála názorov – od islamizmu Moslimského bratstva až po početných stúpencov liberalizmu západného typu v mnohých mestách. Politické strany, predtým zakázané, znovu obnovili svoju činnosť a akékoľvek pokusy vonkajších síl ovplyvniť udalosti boli odmietnuté, keďže pokračovala snaha nájsť egyptské riešenie situácie. Parlamentné voľby v roku 2012 priniesli úspech Moslimskému bratstvu, ktoré sa pokúsilo upokojiť obavy z novej náboženskej diktatúry presviedčaním o svojej oddanosti demokratickému pluralizmu. Optimizmus čoskoro vyprchal. O rok neskôr, po vlne protestov, súd zakázal Moslimské bratstvo a armáda usporiadala nové voľby, ktoré vyhral veliteľ armády Abd al-Fattáh as-Sísí. Medzitým skupiny džihádistov, niektoré späté s tzv. Islamským štátom, vyvolali bezpečnostnú neistotu, a ohrozili tak významný turistický priemysel Egypta.

Napriek všetkému však duch starovekého Egypta (duch vytrvalosti, obnovy a nepretržitosti) snáď v priebehu tohto transformačného obdobia ešte vytrvá, aby motivoval moderných Egypťanov k obnove krajiny v jej bývalej sláve.





MIHIR BOSE





India


Civilizácia bez vlastnej historiografie





Minulosť je v Indii stále živá. Vrhá dlhý tieň na prítomnosť a spôsobuje, že dejiny Indie sú bez zveličovania smrtiace. Hrozivo sa to prejavilo v decembri 1992, keď dav hinduistov zbúral Báburovu mešitu v meste Ajódhjá s tvrdením, že ju dali postaviť stredovekí moslimskí vládcovia, ktorí najprv zničili ešte starodávnejší chrám zasvätený hinduistickému Rámovi. Hindovia veria, že Ajódhjá je Rámovým rodiskom. Udalosti okolo Rámovho chrámu – historické dedičstvo indických sporov medzi hinduistami a moslimami – utvárali indickú politiku: neexistuje žiadna zhoda v tom, či je tvrdenie hinduistov opodstatnené, len pokračuje napätie a násilie, pričom väčšinou je namierené proti moslimskej menšine.

V roku 2003 americký vedec James W. Laine v historickej biografii o maráthskom kráľovi Šivadžím zreteľne spochybnil pamiatku hinduistického hrdinu týkajúcu sa jeho boja proti moslimským mogulom. Kniha vyvolala také zúrivé reakcie, že Bhandarkarov orientálny výskumný ústav v Púne, v ktorom autor pôsobil, spustošili vandali a vydavateľstvo Oxford University Press bolo prinútené stiahnuť v Indii knihu z predaja.

Indovia sa nevedia dohodnúť na výklade vlastných dejín, pretože majú len málo jednoznačných dokumentov. A čo je ešte horšie, autormi indickej historiografie sú v prevažnej miere cudzinci. India, podobne ako Čína, má jedny z najstarších neprerušovaných kultúrnych tradícií na svete. India však nemá nič podobné ako čínske staroveké historické záznamy.

Historik R. C. Madžumdar v roku 1960 v úvode k pramennej zbierke Staroveké správy o Indii, súboru textov o Indii zaznamenaných cudzími historikmi ako Herodotos, Megasthénes, Arrianos, Plutarchos, Plínius a Ptolemaios napísal toto: „Starovekí Indovia nezanechali žiadne písomné záznamy z predmoslimského obdobia dejín Indie, a v dôsledku toho vieme o jej politickej histórii len máločo.“ Znamenalo to, ako D. P. Singhal upozornil v Histórii indického národa, že „od najstarších čias až po príchod moslimov... to znamená pre obdobie asi 4 000 rokov, neexistuje žiadny historický text okrem Kalhanovej kroniky Rádžataranginí, ktorá je v porovnaní s gréckymi, rímskymi či čínskymi textami rozprávaním omnoho menej podrobným.“

Pre krajinu, ktorá o sebe tvrdí, že má dejiny trvajúce približne 5 000 rokov, neexistujú žiadne známe historiografické práce týkajúce sa troch štvrtín tohto obdobia, ktoré by nám zanechali Indovia. Mýty a báje, to áno, ale nič, čo by sme mohli považovať za historicky autentické diela.

Madžumdar sa vyjadrením, že história vstúpila do Indie s moslimami, prihlasuje k odkazu jedného z klasických diel svetového dejepisectva nazvaného Dejiny Indie, ktorého autorom je Abú ar-Rajhán, všeobecne známy ako al-Bírúní. Učenec, ktorý prišiel do Indie s vojskom Mahmúda z Ghazní v 11. storočí, napísal toto dielo v čase, keď jeho pán vraždil hinduistov alebo ich bral do otroctva a raboval ich neuveriteľne bohaté chrámy, aby vytvoril bohatstvom oplývajúci Ghazníjsky sultanát na území dnešného Afganistanu. Každú zimu počas šestnástich rokov plienil Mahmúd Indiu a hromadil nesmierne bohatstvo. Uprostred tohto drancovania al-Bírúní nevzrušene pozoroval hinduistický svet, taký odlišný od jeho vlastného. Za neskoršie získanie spoločenského postavenia učenej celebrity v moslimskom svete v mnohom vďačil al-Bírúní indickým vedeckým a matematickým objavom, o ktorých sa dozvedel od hinduistov, ako aj vďaka dokonalému ovládaniu sanskrtu. To je príbeh Indie, dávajúcej aj berúcej zároveň.

Dokonca aj názov India vymysleli cudzí nájazdníci. Peržania a Gréci sa pokúsili pomenovať územie ľudí žijúcich pozdĺž rieky Sindhu a zápasili pritom s týmto názvom v sanskrte. Skomolili ho na Indus, podľa mena mohutnej rieky Pandžábu. Potom, v snahe nejako pomenovať obyvateľov oblasti okolo tejto rieky, sa perzský a grécky jazyk odlíšili. Slovo Indus sa v perzštine vyslovovalo s prídychom a znelo ako Hindu, to isté slovo vyslovené v gréčtine zľahka znelo ako India. A tak je India skomoleným označením subkontinentu za riekou Indus, ohraničeného Himalájami, kým hindu je slovo, ktoré označuje náboženstvo ľudu, ktorý túto oblasť obýva.

O mnoho storočí neskôr si európski orientalisti uvedomili, že hinduisti nemajú žiadne pomenovanie pre svoje náboženstvo (oni sami ho nazývajú sanátanadharma, čiže večný poriadok) a vymysleli preň termín hinduizmus. Ako poukázal Nírad Čaudhurí, je to podobné, ako nazývať náboženstvo starovekých Grékov helenizmus, alebo dokonca grékizmus. Tento výmysel nadôvažok prispel k veľmi kurióznemu prepletencu. V súčasnej Indii sa termínom Ind označujú všetci obyvatelia krajiny bez ohľadu na ich náboženstvo. India je sekulárny štát, ale moslimovia sa pokojne nazývajú Indmi bez toho, aby si uvedomili, že by sa mohli volať aj hinduisti.

Dokonca aj súčasní Indovia ochotne nechávajú cudzincov vykladať ich minulosť. Jednu naozaj všeobecne rozšírenú knihu s názvom Sloboda o polnoci (1975), ktorá vysvetľuje, ako India získala svoju nezávislosť, napísali dvaja zahraniční novinári, Francúz Dominique Lapierre a Američan Larry Collins. Slávny film z roku 1982 o Mahátma Gándhím režíroval Angličan Richard Attenborough.

Ani po získaní nezávislosti v roku 1947 India nezmenila cudzincami vytvorený názov krajiny, ale rozhodla sa používať dve označenia, jedno pre domáce a druhé pre zahraničné prostredie. V indických jazykoch sa krajina nazýva Bhárat a indická vláda je bhárat sarkar. Krajina Bhárat (Bháratvarša), bol historický názov, ktorým sa pomenúvalo celé územie subkontinentu. Najvyššie civilné vyznamenanie nezávislej Indie sa nazýva Klenot Indie (Bhárat ratna). Ale vo všetkej oficiálnej korešpondencii sa používa názov India.

Najnovátorskejší indický historik D. D. Kosambi (1907 – 1966) reagoval na nedostatok písomných prameňov návštevou indických sídiel v okolí svojho materského pracoviska v Púne, aby sa dozvedel niečo o ich histórii z archeologických nálezov, a začal tým nový trend v indickom historickom výskume. Odvtedy tento smer nasledovali aj ďalší vedci, pričom sa vykonalo veľa práce v teréne pri vykopávkach rozvalín, opracovaných kameňov a tehál, ako aj ďalších archeologických dôkazov materiálnej kultúry na tých miestach.

Indovia sa musia teraz popasovať s najťažšou úlohou, vyrovnať sa s britským dedičstvom – historickým mínovým poľom. Žiadny iný tím cudzích vedcov sa tejto problematike nevenoval do hĺbky tak ako Briti. Tí, na rozdiel od všetkých predchádzajúcich vládcov Indie, počínajúc Alexandrom Veľkým v roku 326 pred n. l. (prvý, o ktorom máme spoľahlivé historické pramene), neprišli s mečom; Mogulovia dorazili v roku 1526 s kanónmi a samozrejme aj s koránom. Napokon títo votrelci zostali v Indii a stali sa súčasťou krajiny, dokonca aj Alexander v nej ponechal Grékov, z ktorých sa časom stali Indovia. Prví Briti, naopak, prišli za obchodom s prosebným listom od kráľovnej Alžbety I. adresovaným mogulskému panovníkovi Akbarovi Veľkému (v liste bolo nesprávne napísané jeho meno) so zdôraznením, že prichádzajú do Indie len ako obyčajní cestovatelia.

Súčasní historici sústreďujú pozornosť na fakt, že ešte predtým ako sa Briti zmocnili Indie, bola táto krajina svetovou hospodárskou veľmocou. V roku 1750, sedem rokov pred víťazstvom Roberta Clivea nad Francúzmi a bengálskym navábom v bitke pri Palásí a upevnením postavenia Britskej ríše v Indii, sa Čína podieľala na svetovej výrobe jednou tretinou, India jednou štvrtinou a Veľká Británia menej než dvomi percentami. Do roku 1860, iba po sto rokoch britskej nadvlády, to bolo pre Britániu už 20 % a len 8,6 % pre Indiu. V roku 1900 predstavoval podiel Spojeného kráľovstva 18,5 %, kým podiel Indie klesol až na 1,7 %. Výsledkom bolo, že Veľká Británia pripravila Indiu o výrobnú prevahu z jej predindustriálnej éry a premenila ju na krajinu dodávajúcu suroviny pre priemyselnú Britániu.

Napriek tomu, že Briti na konci 18. storočia na Indii predovšetkým zarábali, existovali aj muži, ako boli William Jones (1746 – 1794) a Warren Hastings (1732 – 1818): prvý učenec, priekopník výskumu sanskrtu a druhý generálny guvernér Indie. Spoločne veľkou mierou prispeli k znovuobjavenie starobylej indickej učenosti. To, čo zistili, predstavili prekvapenej generácii Indov, ktorí už zabudli na to, čo ich predkovia dosiahli. Jones, známy ako „orientálny Jones“, založil s Hastingsovou pomocou Ázijskú spoločnosť Indie a odštartoval neprerušenú britskú tradíciu indických štúdií, bádania prospešného pre Indov, hoci po mnoho rokov nebolo žiadnemu Indovi umožnené stať sa členom Ázijskej spoločnosti, respektíve navštevovať jej zasadania.

Briti, počnúc Hastingsom a Jonesom, boli aj podnecovateľmi zmien. Prichádzali s novými myšlienkami a pohľadmi, ktoré Indiu opäť spájali so svetom. Dosah na vedomie Indov, zvlášť hinduistov, bol obrovský. Najdôležitejšie reformy hinduizmu – napríklad odstránenie niektorých barbarských zvykov – nevykonali Briti, ale Indovia. Tí, keď začali posudzovať vlastnú spoločnosť očami Britov, uvedomovali si jej nedostatky a snažili sa ju zmeniť.

Briti síce pomáhali Indom osvojovať si nepredpojaté názory, ale zároveň kládli medze ich snahám. Klasickým príkladom tohto prístupu je pomenovanie Mount Everestu v roku 1865. Nazvali ho po Georgeovi Everestovi, britskom plukovníkovi, ktorý pomáhal pri trigonometrickom meraní Indie. Jeho práca vyústila do prvých presných meraní Himalájí, vrátane najvyššieho vrcholu sveta. Ale kto naozaj vypočítal, že Mount Everest je najvyššou horou sveta? Plukovník Everest to nebol. Na začiatku bol vrchol označený ako Štít XV. a až potom sa uskutočnili snahy o jeho zmeranie. Ernestov nástupca Andrew Waugh ako hlavný zememerač Indie požiadal „hlavného počtára“ Zememeračskej služby Indie urobiť matematický výpočet. Bol to mladý bengálsky matematický génius Radhanath Sikdar, ktorého schopnosti Everest obdivoval. Vypočítal, že Štít XV. čnie do výšky 8840 metrov nad morom. Ale najvyšší vrchol sveta nemohol byť pomenovaný po indickom podriadenom pracovníkovi a Waugh presadil, že sa bude volať Everest – ako sa vyjadril, „všeobecne známe meno medzi civilizovanými národmi“.

Zakladateľom indického dejepisectva bol al-Bírúní, no Briti sa spoliehali na vlastných, domácich expertov na Indiu, ktorí túto krajinu nikdy nenavštívili. James Mill napísal Históriu Britskej Indie (1818) – uznávané dielo mnohých generácií britských študentov – bez toho, aby čo i len položil nohu na indickú pôdu. John Maynard Keynes pracoval na Ministerstve pre Indiu, písal štúdie o tom, aká by mala byť štruktúra indických financií, a pomáhal pri zakladaní Indickej rezervnej banky. Ale ani on nikdy Indiu nenavštívil. Vlastne, podľa vlastného vyjadrenia, nikdy to nepovažoval za potrebné. Jeho najužší kontakt s nejakým Indom predstavoval vzťah k študentovi Bimlovi Sarkarovi, ktorý bol pravdepodobne jeho milencom. Ak je to tak, potom Keynes, jeden z najvýznamnejších britských mozgov, bol nepochybne presvedčený o tom, že zobrať si Inda do postele je jedna vec, a zoznámiť sa s miliónmi z nich, je vec druhá.

Ďalšia významná črta britských stykov s Indiou bol fakt, že Briti sa od samého začiatku správali tak, akoby stáli morálne vyššie. Najlepšie to dokumentujú výročné správy predkladané britskému parlamentu ministrom pre Indiu. Zväzky v červenej väzbe sú plné suchých vládnych faktov a čísel, ktoré tam podľa očakávania nájdete, ale pozoruhodný je titul: Morálny a materiálny pokrok v Indii. Odkaz bol jasný: Briti nielen zlepšovali hospodárske podmienky Indov – názor, ktorého sa ešte stále pridržiavajú niektorí britskí historici – ale zlepšovali aj morálku barbarských, dekadentných ľudí.

Indovia sa vždy ťažko vyrovnávali s touto britskou morálnou nadradenosťou. Reagovali na ňu vytrvalým zľahčovaním vlastných temných stránok alebo neochotným pripúšťaním, že zločiny, ktoré spáchali, boli len chybami, prípadne sa vôbec nestali. Indické ukrutnosti spáchané na Britoch, ako bolo uväznenie 146 vojnových zajatcov v roku 1756 v „Čiernej diere“ v Kalkate bengálskym navábom, údajne v priestore bez prístupu vzduchu, kde sa mnohí z nich udusili, alebo masaker mužov, žien a detí v Bibighare, Kanpúre počas povstania v roku 1857 niektorí buď neberú na vedomie, alebo prechádzajú mlčaním.

Indovia sa musia dokonca ešte naliehavejšie vysporiadať s podobným historickým problémom, aký riešili Francúzi po oslobodení, v súvislosti s nemeckou okupáciou a vychistickým režimom. Bez aktívnej kolaborácie Indov by Briti nikdy neboli schopní podrobiť si Indiu, tobôž v nej vládnuť. Vo vrcholnom období Britského impéria nebolo v krajine s vyše 250 miliónmi Indov viac než 900 britských úradníkov a asi 70 000 bielych vojakov. Dokonca aj v bitke pri Palásí padlo viac Indov bojujúcich na strane Roberta Clivea než Britov (zahynuli štyria anglickí vojaci, deviati utrpeli zranenia a dvaja boli nezvestní, kým indických sipáhíov padlo šestnásť a tridsaťšesť ich bolo zranených). Vojenské povstanie v roku 1857 (násilie, ktoré Briti označili za vzburu, dnes je často označované ako Prvá indická vojna za nezávislosť) by Briti nikdy neboli prežili, keby im nepomohli miestni obyvatelia, najmä Sikhovia a Gurkhovia.

To, že Britom sa podarilo naverbovať Indov, aby za nich bojovali a dokonca viedli vojnu proti iným Indom, bol najpozoruhodnejší úspech britskej rádže. Naprieč celou ríšou sa do bojov zapájali indickí vojaci pod velením britského dôstojníckeho zboru. Briti financovali armádu z indických daňových príjmov. Vo všetkých vojnách, s výnimkou búrskej (čo bola vojna medzi bielymi, v ktorej sa považovalo za nevhodné mať tmavých vojakov), bojovali Indovia na strane Britov. Pomáhali im rozširovať ich nadvládu a udržiavať ich panovanie. Počas polstoročia pred rokom 1914 sa indické jednotky zapojili do bojov vo viac než tucte imperiálnych ťažení od Číny až po Ugandu.

Súčasná India reaguje na túto kolaboráciu mlčaním a snaží sa preukázať, že na rozdiel od britského uisťovania, krajina pod britskou nadvládou trpela. Povestný je Churchillov výrok, že nazvať Indiu krajinou, je ako tým istým slovom nazvať rovník. Indovia vyzdvihujú kultúrnu jednotu, ktorá sa datuje už od doby dávno pred britskou nadvládou, ale predbritská India nikdy nebola politicky jednotná. Ani maurjský kráľ Ašóka (304 – 232 pred n. l.), ani mogulský vládca Akbar Veľký (1542 – 1605), dvaja významní panovníci predbritskej Indie, nikdy nevládli celej rozsiahlej krajine indického subkontinentu. Ale aj pri otázke kultúrnej jednoty treba byť obozretný. Indovia, napríklad, nemajú jeden spoločný deň osláv Nového roku. Na väčšine územia Indie sa Nový rok oslavuje na jeseň v čase slávnosti Díválí, na východe a severe však pripadá na jar, približne na apríl.

Získanie nezávislosti Indie v roku 1947 hádam najzložitejšie vykladajú indickí experti na politickú propagandu. Podľa indickej interpretácie sa všetko odohralo vďaka Mahátma Gándhímu (1869 – 1948) a jeho úsiliu o zázračný nenásilný odpor a získanie slobody bez krviprelievania. Gándhí sa považuje za „otca národa“ rovnakým spôsobom, ako je George Washington otcom Spojených štátov. Návšteva dillíjskeho Rádžghátu, miesta Gándhího spopolnenia, je povinná pre všetky oficiálne návštevy. Ale na rozdiel od Washingtonovho víťazstva nad Britmi pri Yorktowne, nemôžu historici poukázať na onen rozhodujúci okamih, keď Gándhí uchopil moc. Viedol štyri nenásilné kampane, poslednú päť rokov predtým, ako Briti z Indie odišli. Jeho kampane zmenili Indiu a Indov, prinútili ich kráčať vzpriamene a veriť, že sa nemusia zo strany svojich koloniálnych pánov ničoho obávať. Pätnásteho augusta 1947 (Deň nezávislosti) však Gándhí odmietol oslavovať slobodu. Uprednostnil stráviť tento deň s moslimami v Kalkate a pokúsil sa upokojiť napätie medzi hinduistami a moslimami. Žialil nad rozdelením Indie, ktoré bolo výsledkom rokovaní o získaní nezávislosti, a nad násilím, ktoré rozdelenie vyvolalo.

India získala nezávislosť vlastne súhrou viacerých okolností, v neposlednom rade aj vďaka počiatočným víťazstvám Japoncov na Ďalekom východe v rokoch 1941 – 1942, ktoré zničili mýtus o nadradenosti bielych.

Indovia často podceňovali budovanie štátu, na ktoré sa mali podujať hneď po získaní nezávislosti. Neexistuje rozšírenejší mýtus než ten, že Briti vládli v celej Indii. Pravda je taká, že v roku 1947 na viac než tretine indického subkontinentu, ktorá ani nebola súčasťou Britskej Indie, vládli v skutočnosti miestne indické kniežatá.

Mali uzavreté dohody s britskou rádžou, ktorá spravovala vonkajšie vzťahy. Rádž dosadzovala v každom štáte svojho rezidenta, ale knieža mohol v rámci hraníc svojho územia konať podľa vlastnej vôle, pokiaľ neurobil niečo, čo by ohrozovalo globálnu britskú nadvládu. Často bolo ich najvýznamnejšou úlohou zabezpečiť (ak sa o to Briti zaujímali), aby britský miestokráľ ulovil počas návštevy tigra. Kniežatá vydržiavali dokonca vlastné ozbrojené sily, niektoré z nich bojovali ako súčasť spojeneckých armád v obidvoch svetových vojnách. Ani britské súdnictvo, ani železnice postavené Britmi nesmerovali do týchto kniežacích dŕžav. V roku 1947 mal každý z 565 kniežacích štátikov na subkontinente vlastnú predstavu o pripojení sa k Indii alebo Pakistanu, či ponechaní si nezávislosti. Integrácia týchto území do novej Indickej republiky bola dielom Sardára Vallabhbháího Patéla (1875 – 1950), energického gudžarátskeho politika, s ktorým nebolo radno žartovať, pretože bol hnacím motorom Gándhího politiky. V prvej indickej vláde po získaní nezávislosti Džaváharlála Néhrúa zastával funkciu jej podpredsedu.

Ďalším prekvapujúcim charakteristickým znakom Britskej Indie bolo to, že hoci sa podobala na štát, chýbala jej jedna podstatná podmienka štátu: všeobecne akceptovaný právny systém. V Indii sa síce uplatňovalo britské trestné právo a fungoval najvyšší súd ustanovený podľa britského vzoru, ale nikdy sa neuplatňovalo právo občianske. Briti počas nadvlády nikdy nepodnikli žiadne kroky k zmene, tobôž modernizácii osobných práv hinduistov a moslimov alebo iných spoločenstiev v Indii. Zostali také, aké boli po stáročia. V skutočnosti sa Briti veľmi usilovali posilňovať pôvodné starobylé zvyky.

Od získania nezávislosti sa India usilovala zaviesť všeobecné občianske práva, čo vyvolalo mnohé problémy s moslimskou menšinou. Keď krajina dosiahla nezávislosť, nespustila ani súdne procesy za spáchané vojnové zločiny s Indmi, ktorí kolaborovali s Britmi, ani neustanovila Komisiu pre pravdu a zmierenie, ako ju zriadili napríklad v Juhoafrickej republike po apartheide. Kolaborant sa pokrčením pliec pripojil 15. augusta 1947 k bojovníkovi za slobodu.

India je krajina, ktorá nemala problémy tvoriť svoje dejiny, ale má veľké problémy nájsť hodnotných domácich historikov. V starovekej Indii sa poézia vskutku považovala za hodnotnejšiu ako historiografia. Indovia sa vytrvalo snažia očistiť svoje dejiny od rôznych výkladov, ktorých autormi sú cudzinci. Výsledkom sú pokračujúce polemiky a nedorozumenia.





HOMA KATOUZIAN





Irán


Dlhé dejiny a „krátkodobá spoločnosť“





Dejiny Iránu sú dlhé a zložité. Krajina ako objekt trpkých mocenských bojov po stáročia preberala pestrú škálu kultúr a názorov, ktoré, naopak, umožnili vyrásť jednej zo svetovo najobdivovanejších literatúr, umeniu a architektúre.

Od čias starovekých Grékov poznali Európania Irán ako Perziu; v roku 1935 iránska vláda pobádaná kontaktmi s nemeckými nacistami požiadala, aby zvyšok sveta ich krajinu oficiálne nazýval Iránom, čím do značnej miery chcela vyzdvihnúť svoj árijský pôvod. Po zmene názvu si krajinu často mýlili s Irakom a mnohí ľudia na Západe si mysleli, že aj Irán je arabská krajina.

Fársí je perzský výraz pre pomenovanie jazyka, ktorým sa hovorí v Iráne, ale jeho používanie v súčasnej slovenčine je mätúce. Na rozdiel od slova perzský, ktorému mnohí Európania rozumejú ako kultúrnemu a literárnemu jazyku, fársí nemá kultúrne, respektíve historické konotácie. Len málo cudzincov počulo o literatúre v jazyku fársí alebo sú schopní geograficky ju lokalizovať. Perzská literatúra je naozaj najžiarivejší drahokam v korune iránskej histórie a kultúry, kolektívny výtvor nespočetných básnikov a spisovateľov, domácich aj cudzích perzsky píšucich autorov. Perzská poézia, preslávená po celom svete dielami Rúmího, Háfiza, Firdausího a Sa’dího patrí k jednému z najväčších literárnych dedičstiev ľudstva.

Iránci dosiahli oveľa viac úspechov na poli poézie, umenia a remesiel, náboženstva a mytológie než v oblasti vedy a spoločenských inštitúcií. Staroveká a stredoveká iránska architektúra, zastúpená takými historickými monumentmi ako predislamský Perzepolis a postislamská kongregačná mešita v Isfaháne, patria k najvýznamnejším svetovým architektonickým pamiatkam. Perzské miniatúrne maľby, mozaikové vzory a moderné iránske umenie – preklenujúce viac než tisícročie – sú jedinečné vo svojej umeleckej identite. Perzské koberce sú najprepracovanejšie a najvýnimočnejšie vo svete.

Archeologické dôkazy o raných civilizáciách siahajú niekoľko tisícročí späť do minulosti, ale písané dejiny sa datujú do obdobia pred viac ako 2500 rokmi, keď perzský kráľ Kýros II. Veľký založil prvú svetovú ríšu, rozprestierajúcu sa od Strednej Ázie po Cyprus, Egypt a Líbyu. Bolo to vyvrcholenie takmer dvojtisícročného postupu árijských kmeňov na Iránsku náhornú plošinu, najpravdepodobnejšie zo stepí severnej Strednej Ázie. Boli to viaceré kmene, vrátane Skýtov, Partov, Alanov, Médov a Peržanov. Peržania potom založili ríšu, ktorá pohltila ostatné kmene.

Perzská ríša mala časté konflikty so starovekými Grékmi, ale na rozdiel od Grécka dokázala spravovať veľký imperiálny štát, ktorý sústreďoval všetku moc vo svojich rukách. Toto dedičstvo v podstate pretrvalo až do 20. storočia a i neskôr. Taká koncentrácia moci predstavovala zdroj sily štátu, a zároveň aj jeho slabosť. Štát mohol uplatňovať absolutistickú moc nad spoločnosťou, ale spoločnosť ho preto často vnímala takmer ako cudziu silu a stále sa proti nemu búrila, najmä v 18. storočí, alebo zlyhávala v jeho obrane pred cudzími nájazdníkmi, ako boli moslimskí Arabi v 7. storočí. Napriek ohromným imperiálnym a kultúrnym úspechom krajiny sa tak naprieč iránskymi dejinami prejavoval zásadný antagonizmus medzi štátom a spoločnosťou. Štát inklinoval k neobmedzenému absolutizmu, spoločnosť, naopak, k vzbure a chaosu. Jedna zo štyroch situácií v iránskych dejinách spravidla vždy nadobudla prevahu: neobmedzený absolutizmus, slabá absolutistická vláda, revolúcia alebo chaos, po ktorej zvyčajne nasledoval návrat k neobmedzenému absolutizmu.

Tradičné iránske revolúcie sa skôr orientovali na zvrhnutie existujúceho vládcu a štátnej moci než na odstránenie systému absolutistickej moci, ktorá sa až do konca 19. storočia považovala za prirodzenú. Všeobecný cyklus: absolutistická moc – chaos – absolutistická moc znamenal, že zmena bola oveľa frekventovanejšia v iránskej než európskej histórii. Naďalej však pretrvávala absolutistická povaha štátnej moci, ktorá opodstatňovala buričský charakter spoločnosti, a ktorá svoju absolutistickosť zároveň týmto buričským rysom odôvodňovala.

Nezávislosť štátu od všetkých spoločenských tried vysvetľovala jeho výnimočnú moc, ale táto nezávislosť predstavovala aj jeho hlavnú zraniteľnosť, pretože neexistovala žiadna osobitá spoločenská trieda, ktorá by (v prípade, že by sa štát ocitol v ťažkostiach) bola závislá od jeho podpory. Pretože nástupnícke právo nebolo legislatívne zaručené, respektíve ani ukotvené zvyklosťami, hociktorý povstalec mohol zvrhnúť a nahradiť panujúceho panovníka. Viedlo to k vzniku „krátkodobej spoločnosti“, ktorá bola príčinou aj dôsledkom chýbajúcej tradičnej aristokratickej triedy a spoločenských inštitúcií. Človek mohol byť jeden rok prostou osobou, nasledujúci ministrom a zakrátko nato prísť o život a majetok.

Ríša založená dynastiou Achajmenovcov okolo roku 550 pred n. l. trvala viac než storočie, kým ju v roku 330 pred n. l. nedobyl Alexander Veľký. Po období gréckej nadvlády a osídlenia nasledoval vzostup inej iránskej ríše v roku 248 pred n. l., ríše Partov, ktorí sa stali prvými susedmi a potom aj rivalmi Rimanov. Iránsko-rímsky konflikt pokračoval dokonca aj vtedy, keď Partov nahradila perzská dynastia Sásánovcov v roku 224 pred n. l. Zoroastrizmus, staroveké iránske náboženstvo, povýšili na štátne náboženstvo. Zoroastrijci poznali tri „stavy“ existencie: prvý bol stav harmónie a blaženosti, po ňom nasleduje „zmiešaný stav“ obsahujúci dobro aj zlo v súčasnom svete, ktoré napokon ukončí spasiteľ, ktorý ohlási tretí stav, stav trvalej blaženosti. Koncepcie neba, pekla, odmeny a trestu na onom svete sú dosť podobné predstavám abrahámovských náboženstiev Stredného východu. Zoroastrijskú ortodoxnosť odmietol v 3. storočí n. l. Mání, prorok manicheizmu, zmiešanej formy zoroastrizmu, kresťanstva a buddhizmu. Manicheizmus bol potláčaný, ale neskôr značným spôsobom ovplyvnil postislamský perzský súfizmus. V 6. storočí spochybnili zoroastrijskú ortodoxnosť mazdakisti, ale aj oni sa nevyhli prenasledovaniu po pokuse uviesť do života rovnostárske spoločenské hnutie.

Sásánovskú ríšu v roku 651 n. l. rozvrátili moslimskí Arabi. Táto nová sila kombinujúca rovnostárstvo a monoteistickú vieru so spirituálnou silou revolučného pohybu, čelila ohromnej, ale archaickej, vyčerpanej a konfliktmi zmietanej ríši, ktorú rázne nebránili ani jej vlastní obyvatelia. Trvalo dve storočia, kým všetci Iránci konvertovali na islam, pričom v tomto období sa objavili prvé nezávislé perzské štáty. V tomto čase Iránci významne prispeli k islamskej kultúre a civilizácii ako správcovia, spisovatelia, vedci a lekári. Na bývalých sásánovských územiach vznikali rôzne perzské štáty až do 11. storočia, keď im všetkým hrozilo podmanenie hordami prichádzajúcich kočovníkov, najmä turkických kmeňov zo Strednej Ázie, ktoré vytvorili ohromnú Seldžuckú ríšu. Po nej nasledovalo mongolské ničenie iránskych území v roku 1220 a neskôr, v 14. storočí, založenie viacerých turkických štátov. Počas tohto obdobia zmätkov však perzština zostala jazykom kultúry a administratívy, ako aj lingua franca v mnohých neiránskych krajinách, ako sú Anatólia, Turkmenistan, západná Čína, západná India, a neskôr sa rozšírila na celý indický subkontinent a občas až k Indočínskemu polostrovu.

V roku 1501 sa Perzia opätovne zjednotila pod jednou zástavou ako „chránená dŕžava Irán“ a šíitská vetva islamu sa stala štátnym náboženstvom. Ríša Safíjovcov dosiahla vrchol svojej moci na začiatku 17. storočia, ale v roku 1722 podľahla afganským povstalcom. Nasledovali desaťročia občianskych a zahraničných vojen.

Ku koncu 18. storočia založili Kádžárovci novú dynastiu a znamenali pre krajinu relatívny mier. Irán sa však potom stal predmetom ostrého britsko-ruského súperenia o veľmocenskú nadvládu, následne nazývanú „Veľká hra“, ktorá úplne pripravila krajinu o suverenitu. Tu je pôvod súčasných iránskych konšpiratívnych teórií, ktoré sú naďalej masívne živené prakticky všetkými odtieňmi politických názorov. Iránci si osvojili zvyk pripisovať aj najbezvýznamnejšiu politickú udalosť vo svojej krajine intrigám cudzích mocností a seba vnímať ako bezmocných pešiakov v šachovej partii zahraničných hráčov.

Podľa intelektuálov je liekom na túto chorobu právo. Poukazovali na skutočnosť, že na rozdiel od Európy štát ešte stále uplatňoval absolutistickú moc nad spoločnosťou. Ústavná revolúcia zo začiatku 20. storočia sa zamerala na ustanovenie vlády založenej na práve, ako aj na cieľ modernizovať krajinu podľa európskeho vzoru. Ako v celých iránskych dejinách, aj tentoraz však pád despotického štátu vyústil skôr do chaosu než demokracie.

Rok 1921 poznačil prevrat uskutočnený Rezá Chánom Pahlavím (1878 – 1944), ktorý ukončil chaotickú situáciu. Svojou korunováciou za šáha v roku 1926 sa stal zakladateľom dynastie Pahlavíovcov, ktorá vládla až do roku 1979. Prevrat podporili britskí diplomati a vojenskí dôstojníci, ale britská vláda v ňom priamo nemala prsty. Vyústil do diktatúry, ktorá v priebehu jednej dekády viedla k obnove starobylej despotickej vlády. Počas tohto obdobia nový vládca podnikol kroky k modernizácii správy štátu, dopravy, priemyslu a vzdelávania. Hoci v tom čase z nej profitovala len mizivá menšina obyvateľov, nastolený trend položil základy pre neskorší rozvoj v 20. storočí.

Dnešné iránske elity, hlboko ovplyvnené európskymi nacionalistickými ideológiami, znovu objavili a romantizovali si starovekú perzskú árijskú minulosť a zo súčasnej zaostalosti krajiny obviňovali Arabov a islam. Verili, že bez podmanenia moslimami by bol Irán na rovnakej úrovni ako západná Európa. Toto presvedčenie bolo za vlády dynastie Pahlavíovcov povýšené na štátnu ideológiu. Verní tradícii idey antagonizmu medzi štátom a spoločnosťou sa nielen tradicionalisti, ale dokonca aj sekularisti a modernisti neskôr obrátili na šíitský islam ako vieru a nástroj, ktorý umožňoval postaviť sa tvárou v tvár sekulárnej a absolutistickej vláde druhého z dynastie Pahlavího, šáha Muhammada Rezá Pahlavího (1919 – 1980). Revolúcia v roku 1979 nadobudla charakter celkom islamskej len pre mocenské zápasy, ktoré nasledovali po jej víťazstve. Odvtedy medzi súčasnými a sekulárnymi Iráncami opäť nadobudol popularitu árijský romantický nacionalizmus.

Moderný nacionalizmus významným spôsobom vplýval na postoje k veľmi diskutovanej otázke iránskej identity. Panperzské árijstvo nevyhnutne viedlo k znevažovaniu, niekedy dokonca popieraniu multietnického a mnohojazyčného charakteru iránskej spoločnosti od jej samotného vzniku, vyvolávalo hlbokú nevraživosť a občas animozitu voči štátu ako aj hlásateľom peržanstva. Označovanie Iráncov ako jedinečnej čistej rasy nielenže odporuje faktom, ale čo je oveľa dôležitejšie, ignoruje ich pozoruhodnú schopnosť prijímať a prispôsobovať cudzie kultúrne vplyvy, počnúc babylonskou kultúrou 6. storočia, končiac americkou kultúrou 20. storočia. Toto je vlastne tajomstvo bohatosti a kontinuity iránskej kultúry a civilizácie napriek historickým prerušeniam a stále sa opakujúcim revolúciám.

Hoci staroveké a stredoveké iránske ríše v porovnaní so súčasným Iránom občas zahŕňali dokonca veľmi rozdielne národy, kvalita a charakteristika iránstva (iránskosti, alebo iraniyat) vždy odlišovala krajinu od jej susedov. Nebol to nacionalizmus v akomkoľvek modernom zmysle, ale vedomie spoločenskej a kultúrnej kolektívnosti, ktorým sa jej ľud odlišoval od Grékov, Rimanov, Arabov, Číňanov a Indov. Faktory, ktoré Iráncov vzájomne spájajú a určujú ich identitu, neboli nevyhnutne rovnaké po celé veky, ale tri z nich zohrávajú významnú úlohu od stredoveku. Prvým je perzský jazyk, sprostredkovateľ literatúry a špičkovej kultúry, ktorý sa dokonca stal úradným a hovorovým jazykom ďalších krajín, vrátane mogulskej Indie. Ďalším je šíitský islam, pre Irán osobitý, ako jeho štátne náboženstvo, ktoré vyznáva väčšina Iráncov. Pojem štátneho náboženstva je tiež hlboko zakorenený v iránskej kultúre od predislamských čias. Tretím faktorom je teritorialita – skutočnosť, že napriek územnému rozširovaniu a zmenšovaniu Iránu počas rôznych historických období, jeho územie bolo zvyčajne rozpoznateľné, prinajmenšom ako kultúrny región.

Vpád spojeneckých vojsk do Iránu v roku 1941 prinútil šáha Rezá Chána k abdikácii a jeho nástupcom sa stal syn šáh Muhammad Rezá Pahlaví. A opäť nastal politický chaos. Strana Túde (neskôr komunistická) predstavovala najorganizovanejšie politické hnutie 40. rokov 20. storočia. Koniec tohto desaťročia znamenal vzostup Muhammada Mosaddeka (1882 – 1967) ako vodcu Národného frontu. Zvolili ho za predsedu vlády a znárodnil ropný priemysel. Nepodarilo sa mu však dosiahnuť dohodu s Veľkou Britániou, a tak v roku 1953 vojenský prevrat, vykonaný domácou opozíciou a organizovaný a financovaný britskou a americkou vládou, zvrhol jeho vládu.

Po prevrate nastúpila prozápadná diktatúra, ktorá trvala až do polovice 60. rokov, keď šáh Muhammad Rezá zlikvidoval lojálne politické organizácie ako aj Národný front a obnovil absolutistickú a despotickú moc postupom označovaným ako Biela revolúcia. Najdôležitejší revolučný čin predstavovala pozemková reforma, hoci v skutočnosti vylúčila mnohých roľníkov, vyústila do relatívneho úpadku poľnohospodárstva a prilákala do miest množstvo prisťahovalcov z vidieka. Štvornásobné zvýšenie cien ropy na začiatku 70. rokov poškodilo hospodárstvo, lebo podporilo štátne výdavky nad jeho sily a zintenzívnilo šáhov prehnaný pocit sebavedomia. Na oplátku ešte viac potláčal už tak nedostatočnú slobodu prejavu, ktorú pociťovali obyvatelia.

Tento stav vecí zjednotil všetky opozičné prúdy, vrátane liberálov, ľavičiarov a islamistov.

Keď sa šáh pokúsil uvoľniť zovretie, čiastočne aj v reakcii na výzvu amerického prezidenta Jimmyho Cartera na rozšírenie ľudských práv po celom svete, revolučné hnutie vedené charizmatickým a nekompromisným ajatolláhom Chomejním (1900 – 1989) šáhovu vládu vo februári 1979 zvrhlo.

Nástupnícku Iránsku islamskú republiku ohrozovali vnútorné konflikty, ale mocenský zápas nakoniec vyústil do víťazstva islamistických síl vedených ajatolláhom Chomejním. Keď sa v novembri 1979 americkí diplomati stali rukojemníkmi režimu v Teheráne, vzťahy so Spojenými štátmi sa ešte viac zhoršili a Západ následne podporil Saddáma Husajna v jeho dlhotrvajúcej vojne s Iránom, ktorá sa skončila v roku 1988.

Od Chomejního smrti v roku 1989 sa najvyšším duchovným vodcom stal ajatolláh Chameneí (nar. 1939), ktorý odvtedy dohliadal na tri prezidentúry: pragmaticko-konzervatívnu Alího Akbara Rafsandžáního (1989 – 1997); reformátorsko-pragmatickú Mohammada Chátamího (1997 – 2005) a fundamentalisticko-konzervatívnu Mahmúda Ahmadínežáda (2005 – 2013). Ahmadínežádovo znovuzvolenie v júni 2009 sa vo všeobecnosti považovalo za sporné a vyvolalo masívne demonštrácie, ako aj vážnu roztržku v samotnom islamskom vedení štátu. Nebola to len kríza autority, ale aj legitímnosti. Keď sa konečne podarilo reformistov z politiky vyhnať, začali sa vo vedení štátu objavovať trhliny. Konzervatívna frakcia sa pustila vlastnou cestou a fundamentalisti sa rozštiepili na dve časti: Front stability islamskej revolúcie uplatňujúci tvrdú líniu a zoskupenie označované svojimi oponentmi za „odpadlíkov“, ktoré podporovalo Ahmadínežáda. Konflikt okolo iránskeho jadrového programu sa pritvrdil a USA a Európska únia uvalili na Irán nové tvrdé ekonomické sankcie, ktoré vyvolali nebezpečné napätie. V roku 2016 však Obamova administratíva v Spojených štátoch uzavrela dohodu s Iránom a sankcie zrušila.





ANTONIS LIAKOS





Grécko


Krajina, ktorá uviazla medzi starovekou slávou a moderným svetom





Čo znamená byť Grék? Odpoveď môžu poskytnúť dve básne. Prvá, od Kostisa Palamasa, básnika a autora textu hymny prvých moderných olympijských hier v roku 1896. Žasne: „Aká je moja vlasť?“ Je to krajina a pamiatky, ktoré v nej zanechali všetci predchádzajúci obyvatelia – starovekí Gréci, Rimania, Byzantínci, Benátčania, Osmani a ďalší? Druhá, Mythistorema, ktorú zložil v roku 1935 nositeľ Nobelovej ceny George Seferis, prirovnáva básnikove pocity o Grécku k pocitom niekoho, kto sa zobúdza z hlbokého spánku a drží v rukách starovekú hlavu z mramoru. Sníval po celý život, že je od nej neoddeliteľný; nevie, čo si má s ňou počať, a je unavený z jej držania. V Palamasovej básni je dnešné Grécko viac-menej zmesou dvetisícročnej histórie, vrátane činov jeho dobyvateľov, z ktorých všetci zanechali na vzhľade krajiny svoje stopy. V druhej básni sa súčasné Grécko nevie rozhodnúť, akú má identitu; namiesto toho kolíše medzi súčasnosťou a dávnovekom, pričom príklon k druhému z nich je pre krajinu usilujúcu sa získať moderné povedomie neúnosný.

Grécko vzniklo ako moderný národný štát v povstaní proti Osmanskej ríši v 20. rokoch 19. storočia. Pred ním nebolo jednoznačné, či sa nový štát bude volať Grécko (grécky Hellas) alebo jeho obyvatelia Gréci (Hellenes). Slovom Grék sa v miestnom jazyku označovali pohania. Význam tomuto slovu prisúdili cirkevní otcovia. Keď kresťanstvo nadobudlo v 4. storočí vo východnom Stredomorí dominantné postavenie, nahradilo staré náboženstvá a kultúru gréckych mestských štátov – ich verejné bohoslužby, debaty o verejných záležitostiach na agore, divadelné predstavenia, zápasnícke arény a olympijské hry. Bola to nepopierateľne dramatická zmena. Často sa kládla otázka: prežil helénsky svet koniec antiky?

Ale aký bol helénsky svet? Platón opísal Grékov ako žaby sediace okolo rybníka, čo bol odkaz na grécke kolónie okolo pobrežia Stredozemného a Čierneho mora. Vzťahuje sa termín Grék na etnicitu, alebo na civilizáciu? Podľa historika Herodota Gréci v 5. storočí pred n. l. používali spoločný jazyk a náboženstvo a mali spoločných predkov. Preto tvorili jedno etnikum, aj keď im chýbala politická súdržnosť a spoločné národné povedomie. O niekoľko desaťročí neskôr sa historik Thúkydidés vytasil so skeptickejším názorom. Písal, napríklad, o barbaroch, ktorí sa stali Grékmi, čím mal na mysli to, že predtým riešili svoje problémy zbraňami, ako to zvykli robiť barbari, ale neskôr podľa práva, ako to robili Gréci. Inými slovami, za Gréka mohol byť považovaný každý, kto zdieľal grécke hodnoty. V 4. storočí pred n. l. Isokrates postrehol, že za Grékov boli považovaní tí, ktorí mali grécke vzdelanie. Naznačoval, že helenizmus bol viac kultúrnou než etnickou kategóriou. V „helénskom“ období, ktorého začiatky sa spájajú s osobou Alexandra Veľkého a Macedóncami, sa helenizmus prejavoval prevažne kultúrnym vplyvom, keď mestá s gréckym spôsobom života vznikali až vo vzdialenej Strednej Ázii. Mnohí grécki spisovatelia tých čias nepísali v materinskom jazyku. Počas existencie Rímskej ríše sa helenizmus prostredníctvom poézie, filozofie, divadla, sochárstva a architektúry stal kultúrou rímskej – vlastne skôr grécko-rímskej – aristokracie.

Kresťania prijali grécky jazyk a zachránili vybrané grécke filozofické a básnické texty, rovnako aj texty o medicíne, matematike a astronómii. Zničili však „viditeľný helenizmus“ – jeho filozofické školy, sochy, chrámy, divadlá a arény – spolu so všetkým, čo patrilo k agore a verejnej diskusii. Inými slovami, kresťania sú zodpovední za záhubu gréckeho spôsobu života, a preto sa slová Grék a pohan stali pre kresťanov synonymami. Napriek tomu by kresťanstvo asi nebolo získalo podobu, v akej ho poznáme dnes, keby jeho mravné princípy neboli vyjadrené pojmami v gréčtine. Preto naďalej zostáva otázka: bol helenizmus zničený alebo prežil?

Ak považujeme helenizmus za civilizáciu určitej epochy, potom jeho začiatky treba spájať so zakladaním gréckych kolónií v Stredomorí a jeho koniec s úplným pokresťančením Rímskej ríše v 6. storočí n. l. Zákaz antických náboženstiev a olympijských hier vyhlásený byzantským cisárom Justiniánom v roku 528 a zmena Parthenónu na kresťanský chrám boli predzvesťou konca helenizmu. Helenizmus je civilizácia, ktorá pretrvala dvanásť storočí. Mnohé z jej kultúrnych čŕt sa nepochybne zachovali až do súčasnosti: prežívajú v podobe lingvistického a pojmového aparátu európskych jazykov, ako aj v jazykoch východného Stredomoria (koptčine, arabčine, sýrčine, arménčine, turečtine a slovanských jazykoch). Moderná európska kultúra prehodnocovala, znovu použila a súťažila s gréckymi a rímskymi pojmami a tvarmi. Z tohto pohľadu, najmä od čias osvietenstva v 18. storočí, sa kultúrny helenizmus ukázal ako východiskový bod pre filozofiu, politickú teóriu, obrazové umenie a architektúru a stal sa základným meradlom západnej civilizácie.

Dnešní Gréci však nevnímajú helenizmus ako istý civilizačný stupeň. Samozrejme mu pripisujú prvenstvo, pokladajú ho za vrchol civilizácie a prameň tej súčasnej. Helenizmus považujú navyše za prejav geniality a dômyselnosti gréckeho národa. Súčasní Gréci však veria, že helenizmus sa zhoduje s národom, ktorý od konca antiky naďalej prežíval vo Východorímskej ríši. Tento národ v jeho druhom živote formovalo spojenie s helenizovanou východnou ortodoxnou cirkvou (viac než s latinizovanou západnou cirkvou). Gréci sú presvedčení, že napriek osmanskému obsadzovaniu Malej Ázie a Balkánu od 12. storočia n. l. sa ich národu podarilo prežiť až do vyhlásenia nezávislosti na začiatku 19. storočia.

Grécki vzdelanci z 19. storočia živili predstavy o nepretržitých dejinách svojej krajiny od gréckej antiky až po grécke kráľovstvo vyhlásené v roku 1830. Po prvé, začali v hovorovom jazyku používať archaizmy a rozvíjali jeho písomnú podobu tak, aby sa čo najviac približovala helenistickej gréčtine (koiné). Po druhé, premenovali mestá, dediny, hory a ostrovy do podoby ich starovekých názvov; archeologické náleziská vytvárali podľa nich geografickú sieť historických referenčných bodov zdôrazňujúcich ich grécku identitu. Po tretie, prijali neoklasicizmus za svoj architektonický štýl pre verejné i súkromné stavby. Rovnaký štýl použili pri tvorbe národných symbolov a pamätníkov. Ale nadovšetko vytvorili grécki vzdelanci mocný príbeh o národe s kontinuálnymi dejinami od antiky až po prítomnosť s využitím podporných dôkazov z ľudového umenia, historiografie a dejín umenia. Gréci o tejto predstave helenizmu presvedčili nielen seba, ale aj cudzincov, či už turistov, alebo bádateľov zaujímajúcich sa o grécku kultúru a civilizáciu. Cudzinci, ktorých fascinovala staroveká grécka civilizácia, pomáhali pri „obrodení“ Grékov. Gréci sami však zaplatili vysokú daň za presviedčanie seba a ostatných o nepretržitých helénskych dejinách: nezriedka si uvedomujú, že stroskotávajú, keď sa prirovnávajú k svojim vynaliezavým, ale vzdialeným predkom.

Vždy existoval rozpor v tom, ako Gréci hodnotia seba a ako ich vnímajú ostatní. Pred rozvojom masovej turistiky vedeli o Grécku len niekoľkí vzdelaní návštevníci z prečítaných kníh. Boli to ľudia, ktorí obdivovali antické Grécko, ale s dešpektom sa pozerali na ktorékoľvek z ďalších jeho historických období. V 19. storočí „čerstvo“ nezávislí Gréci sami prejavovali podobnú neúctu, napríklad, „očistením“ Akropoly a Atén od akýchkoľvek rímskych alebo byzantských stavieb. Potom nastala zmena kurzu, v ktorom sa usilovali vystaviť prvky zo všetkých skorších epoch, aby demonštrovali nepretržité dejiny helenizmu. Pri tejto snahe narazili na veľkú prekážku: Byzancia sa vytrácala nielen z gréckeho historického kánonu, ale aj z európskeho. Znamenalo to aj neprítomnosť dejín východnej ortodoxnej cirkvi. Mnohí západní znalci Byzancie vnímali ortodoxnú cirkev a východnú Európu ako civilizáciu oddelenú od západnej Európy. Gréci sa teraz usilovali prisvojiť si dejiny Byzancie pre seba a predstaviť ich ako jeden článok vlastných národných dejín a vykresľovali Byzanciu ako akvadukt, ktorým antická grécka literatúra pritiekla do modernej Európy. Zaujímavé však je, že práve tak ako sa západná Európa obrátila Grékom chrbtom, Gréci sami postupovali rovnako voči balkánskym národom a národom Stredného východu. Grécke historické potýčky s Benátčanmi, Srbmi, Albáncami, Bulharmi, Arabmi a Turkami neprešli bez povšimnutia, ale Gréci ich vysvetľovali ako národné rozpory.

Zmienka o Balkáne často vyvoláva sporné otázky, napríklad etnický konflikt, vojna, ba dokonca etnické čistky. Balkán sa považuje za región, kde každý bojuje proti každému. V súvislosti s Balkánom neexistuje nič, čo by bolo nejako výnimočné. V tomto regióne sa neprelialo o nič viac krvi ako v ktorejkoľvek inej časti sveta. Tamojšie problémy majú pôvod v spolunažívaní rôznych etník na rovnakom území. A tak, keď jednotlivé národy začali prejavovať politickú vôľu podieľať sa na rozpade Osmanskej ríše, robili si nárok na územia, o ktoré mali záujem aj ostatné národy. Grécko a Bulharsko, napríklad, požadovali Macedónsko. Gréci sa tiež sporili s Turkami o Konštantínopol (Istanbul) a Malú Áziu. Roky predchádzajúce 1. svetovej vojne sprevádzal výbuch nacionalistických vášní a následné desaťročie neustálych vojen a krvavých konfliktov (1912 – 1922). V tomto procese Grécko štvornásobne zväčšilo svoje územie získaním najväčšej časti Macedónska, ktoré bolo pogréčtené najmä presídlením utečencov z Malej Ázie. Po týchto vojnách nasledovalo násilné a nechcené masové vyháňanie alebo výmeny obyvateľstva, v niektorých prípadoch masakry. V roku 1922 bolo donútených 1,5 milióna kresťanských utečencov opustiť Turecko a odísť do Grécka. Šesťstotisíc moslimských veriacich odišlo z Grécka, aby sa usídlili v Turecku. Gréci z celého Balkánu teraz našli spoločný domov na území gréckeho štátu. V nasledujúcich rokoch vyvinul štát obrovské úsilie, aby utečencom tvoriacim 20 % obyvateľstva pomohol pri ich asimilácii v Grécku.

Vojna zmenila politickú scénu v Grécku. Armáda získala na sile, čo často vyústilo do vojenských pučov, ktoré vyvolali krízu parlamentného systému krajiny. Hospodárska kríza v rokoch 1929 – 1932 vyústila do sociálnych nepokojov. Prízrak sociálnej revolúcie obchádzal krajinu až do roku 1936, keď generál Ioannis Metaxas (1871 – 1941), podobne ako v iných európskych krajinách v tom čase, nastolil diktatúru. Grécko vlastne vstúpilo do 2. svetovej vojny za diktatúry napodobňujúcej fašizmus, ale v spojenectve s Veľkou Britániou.

Podľa Nikosa Svoronosa, popredného gréckeho historika 20. storočia, najdôležitejším činiteľom celých gréckych dejín je duch „odporu“. Gréci, vyhlásil, vždy odporovali cudzím nájazdníkom a vnútornej tyranii. Tento všeobecne rozšírený postoj je výsledkom faktu, že moderný grécky štát bol produktom revolúcie, ktorá, naopak, vytvorila silný subjekt: „My národ!“ Poskytla tak priestor pre nárast tradície ľudového vlastenectva a nacionalizmu, silného spolitizovania a nekompromisných politických strán, ako aj relatívne ustálených parlamentných zvyklostí. Áno, Grécko získalo nezávislosť vďaka intervencii veľmocí toho obdobia, najmä Veľkej Británie a Ruska. Grécko bolo po väčšinu svojich moderných dejín závislé, najprv od Veľkej Británie, potom od USA. V dôsledku toho obidve mocnosti nezriedka spolurozhodovali o domácej politike. Inými slovami, Grécko bolo niečím medzi nezávislým štátom a kolóniou bez toho, aby sa na kolóniu vôbec niekedy zmenilo. V rovnakom čase Grécko udržiavalo rozporuplný vzťah k Európe a Západu, hoci západné mocnosti potrebovalo, keď sa postavilo proti Turecku alebo hociktorému balkánskemu susedovi. Zaujímavé však je, že Grécko vytrvalo zachovávalo antiimperialistické postoje, hoci pritom riskovalo, že ho budú považovať za neposlušné dieťa Západu. Táto rozporuplnosť zosilnela po 2. svetovej vojne a mala na súčasné Grécko ďalekosiahly vplyv.

V rokoch 1940 – 1942 odrazili Gréci vojenský vpád Talianska, ale potom ich porazili Nemci. Od apríla 1941 do októbra 1944 zažívalo Grécko trojitú okupáciu – nemeckú, taliansku a bulharskú. V tomto období sa úplne zrútil štátny aparát. Mestské obyvateľstvo trpelo hladom a nekontrolovaná inflácia devalvovala menu. Ľud sa musel postarať o vlastné prežitie a toto, spolu s hnutím odporu voči okupantom, vyústilo do zlúčenia vlasteneckého ducha a sociálnej vzbury. Liberálne a konzervatívne politické strany boli pasívne, a tak sa v mestách a na dedinách, kde pôsobili skupiny odporu, chopil iniciatívy Národný oslobodzovací front (EAM), koalícia ľavicových strán. Jej vojenskú zložku tvorila partizánska armáda známa ako ELAS (Grécka ľudová oslobodzovacia armáda). Napriek opatrným vyhláseniam jej veliteľov, že grécky odpor stojí na strane spojencov a proti krajinám Osi, hnutie nadobudlo charakter nevyhlásenej sociálnej revolúcie. ELAS sa navyše pokúsil, zavše aj krvavým spôsobom, ovládnuť iné politické a ozbrojené skupiny. Pretože revolúcia často vyvolá kontrarevolúciu, stalo sa tak aj v okupovanom Grécku. V spolupráci s okupačnými silami vznikali súperiace ozbrojené skupiny, ktoré boli pripravené zavliecť krajinu do krvavej občianskej vojny. Svoju činnosť neskončili ani po oslobodení Grécka od Nemcov v októbri 1944, naopak, stupňovali ju ešte v decembri 1944 a potom opäť v rokoch 1947 – 1949, keď občianska vojna naplno prepukla.

Grécka občianska vojna bola jeden z prvých prejavov studenej vojny. Briti a Američania reagovali okamžite a vojna sa skončila krutou porážkou komunistov. Mnohí z nich boli popravení, vyhostení na neúrodné ostrovy v Egejskom mori alebo ušli do krajín východného bloku. Do roku 1947 mala demokracia iba veľmi slabé postavenie. Grécko prestalo byť agrárnou spoločnosťou, väčšina jeho obyvateľov sa presťahovala do miest a veľká vlna emigrantov odišla do západnej Európy, pretože ekonomika krajiny nebola dosť silná, aby uživila svojich ľudí. Európska povojnová prosperita ovplyvnila aj Grécko. Životná úroveň v krajine sa vytrvalo začala približovať životnej úrovni iných európskych krajín, aj keď spolu so Španielskom, Portugalskom a južným Talianskom patrila k pomalšie napredujúcej Európe. Toto smerovanie prerušila vojenská chunta, ktorá od roku 1967 vládla sedem rokov a spôsobila katastrofu ako Grécku, tak aj Cypru, kde odstránila legitímnu vládu a vyprovokovala vojenský zásah Turecka, ktorého následky pretrvávajú dodnes. Vojenská chunta bola posledným dejstvom obdobia vojen a ostrých politických nepokojov, ktorými sa začalo 20. storočie. Posledná štvrtina 20. storočia sa stala svedkom éry konsolidácie demokratických inštitúcií. Navyše vďaka turizmu sa zlepšila aj životná úroveň a v roku 1981 sa Grécko stalo desiatym členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva. Tento vstup sa ukázal ako nesmierne prínosný, najmä pre hospodárstvo krajiny a inštitúcie, ktoré prešli modernizáciou.

V druhej polovici 20. storočia veľká väčšina turistov, ktorí navštívili Grécko, nečítala ani jedného zo starovekých gréckych spisovateľov, ale asi videla filmy ako Grék Zorba (1964) s Anthony Quinnom a Nikdy v nedeľu (1960) s Melinou Mercouriovou. Povojnová kinematografia manifestovala sviežu, nekonvenčnú a žoviálnu grécku identitu. Hoci mnohí Gréci, najmä muži, prijali túto identitu, je pravda, že Gréci dnes majú na vlastné dejiny a identitu optimistický i pesimistický pohľad. Navyše, zrútenie socialistických režimov vo východnej Európe v roku 1989 a nasledujúca globalizácia Grécko nesmiernym spôsobom ovplyvnili: nepretržitý príliv migrantov z Albánska, východnej Európy, Ázie a Afriky zasiahli dokonca aj jeho najvzdialenejšie regióny, a migranti dnes tvoria 10 % gréckej populácie. Na niektorých miestach v okolí Atén a Solúnu je viac migrantov ako miestneho obyvateľstva. Nenávistné, xenofóbne prejavy v dôsledku obavy, že helénska identita je ohrozená imigráciou, sú časté. Čo je irónia v krajine, v ktorej ľudia považujú pohostinnosť za vlastnosť zdedenú po predkoch. Na začiatku 21. storočia oslávilo Grécko vstup do eurozóny a usporiadalo LOH v roku 2004 v Aténach. Kolosálne výdavky na ich usporiadanie ešte viac zhoršili svetová hospodárska kríza a neočakávane vysoká cena za pripojenie sa k euru. Obrovský štátny dlh a strata dôvery medzinárodných finančných trhov si od roku 2010 vynútili sériu tvrdých úsporných opatrení, ktoré vyústili do všeobecného hnevu verejnosti voči vláde. Voľba radikálneho antieurópskeho politika Alexisa Tsiprasa v roku 2015 priviedla krízu na vrchol, ale aj vláda jeho strany Syriza bola nútená ustúpiť medzinárodnému politickému a hospodárskemu tlaku. Tento tlak sa ešte vystupňoval, keď v roku 2015 začali neočakávane prichádzať státisíce utečencov pred sýrskou občianskou vojnou. Aby si Grécko utváralo vlastný osud mimo obmedzení širšieho politického a hospodárskeho prostredia, sa ukázalo byť nemožným.





Č’-TCHIEN LUO





Čína


Historiografia: spájanie minulosti a budúcnosti





Dejiny si v čínskej spoločnosti vždy udržiavali výnimočne dôležité postavenie, ale na rozdiel od väčšiny iných krajín je to postavenie celkom odlišné. Čína naozaj má pravdepodobne najdlhšiu nepretržitú tradíciu oficiálnej historiografie na svete. Jej počiatky siahajú takmer k roku 1600 pred n. l., s precíznymi zápismi od roku 841 pred n. l. až do súčasnosti. V starodávnych časoch zaznamenávali oficiálne dejiny dvorní astronómovia. Vykonávali obradné povinnosti a boli poverení aj pozorovaním a zapisovaním nebeských javov, a dokonca komunikovaním so samotnými Nebesami (tchien). Ich hlavnou povinnosťou ako historikov bolo zaznamenávať veľké udalosti vládnucej dynastie a cisárove slová a činy. Niektorí učenci pravdepodobne zapisovali len prejavy panovníkov, kým iní sa sústreďovali na udalosti širšieho dosahu. Záznamy, ktoré vytvorili, neovplyvňovali politické zásahy. Až do nástupu dynastie Tchang (618 – 907 n. l.) nemal cisár žiadnu právomoc ani len čítať zápisy o vlastných činoch.

Staroveký čínsky ľud mal obrovský rešpekt pred Nebesami, ale tie sa nikdy nestali objektom uctievania ako všemocný duch alebo boh. Namiesto toho existovala stála vzájomná interakcia medzi Podnebesím a Nebesami. Cisári sa považovali za synov Nebies a ich význam a úloha spočívala v uskutočňovaní vôle Nebies vo svete ľudí. Ale dôkaz o tom, či sa tak aj náležite dialo, závisel od postoja obyčajných ľudí. Preto sa hovorí, že „zámer Nebies je ako zámer ľudu“. Cisárova metóda zisťovania toho, čo si ľudia myslia, sa označovala ako cchaj-feng (zbieranie z vetra), to znamená získavanie obľúbených piesní a príbehov, aby pochopil, aké názory prevažujú. Ďalšou úlohou historikov bolo preto porovnávať a usporadúvať informácie z cchaj-feng a umožniť vládcovi spoznať, či je jeho vláda naozaj vyjadrením mandátu Nebies.

Hovorí sa, že v starodávnych časoch sa štáty zameriavali hlavne na prinášanie náboženských obetí a vedenie vojen. Obeta bola určená imaginárnemu nebeskému duchu a zároveň aj predkom. V starodávnej Číne predstavovali predkovia nielen zdroj všetkých znalostí, ale aj základ ľudskej identity, a ako takí boli veľmi vážení. Dôležitou povinnosťou štátnych historikov bolo aj zachovávanie historickej pamäti predkov – poslanie, ktoré sa zrodilo ešte pred zdokonalením písma. Po vynájdení písma si problémy súvisiace s predpotopnými metódami (vyrezávanie znakov v podobe pečiatok v ranom období) a obmedzenými zásobami písacích materiálov vyžadovali zapísanie len výnimočne významných záležitostí a záznamy boli mimoriadne stručné. Podrobnejšie opisy sa museli šíriť len prostredníctvom piesní a ústneho rozprávania slepých básnikov. Na panovníkovom dvore ich žilo asi 300. Tieto dva výklady dejín sa zreteľne odlišovali. Ako sa uvádza v jednom starobylom texte: „Knihy sú pre historika to, čo pre slepých chválospevy.“

Hlavná úloha štátnych historikov spočívala v prepojení priestoru (od najnižších spoločenských stupňov až po najvyššie na Nebesiach) s časom (od minulosti po prítomnosť). Túto skutočnosť názorne ilustruje návod slávneho chanského historika S’-ma Čchiena (pribl. 145 – 87 pred n. l.) adresovaný historikom, že by mali „skúmať spojenie medzi Nebesami a Podnebesím a vyznať sa v premenách od dávnych čias až po súčasnosť“. Od ústrednej vlády až po lénne štáty zamestnávali všetky dvory takýchto štátnych historikov. Úradníci vytvárali záznamy a zbierky cchaj-feng dokonca aj o miestnych udalostiach. Práve pre veľkú úctu k historickej pamäti sú čínske historické záznamy také rozsiahle a nepretržité. V neskorších časoch, keď postavenie štátneho historika upadlo, sa so záznamami aj naďalej zaobchádzalo s veľkou úctou. Počas panovania dynastie Tchang vznikol archív, ktorý sa zaoberal vyhotovovaním a ukladaním písomných záznamov. Počnúc vládou dynastie Sung (960 – 1279 n. l.) spísala každá nová dynastia históriu predchádzajúcej, aby jednak zhrnula ponaučenia, ktoré si z dejín možno vziať, a jednak aby preukázala svoju legitímnosť.

Najranejšie diela o dejinách, ktoré dnes poznáme, sú Kniha dokumentov a Letopisy jari a jesene. Prvá je zbierkou politických dokumentov z obdobia panovania dynastií Šang (pribl. 1600 – 1046 pred n. l.) a Západná Čou (pribl. 1046 – 771 pred n. l.) a druhá súborom historických záznamov štátu Lu (722 – 481 pred n. l.). Usudzuje sa, že obidve diela zostavil a vydal Konfucius (551 – 479 pred n. l.). Ďalším kompilátom, ktorého vydanie sa takisto pripisuje Konfuciovi, je Kniha piesní. V prvom rade je to zbierka poézie pochádzajúcej z panovníckeho dvora dynastie Čou a viacerých provinčných dvorov, ktorá azda súvisí s praxou cchaj-feng. Ak všetky tieto dokumenty naozaj zostavil a vydal Konfucius, potom tohto mudrca určite môžeme označiť za otca čínskej historiografie.

Konfucia hlboko znepokojoval politický a kultúrny chaos tých čias. Panuje presvedčenie, že si pri zostavovaní Letopisov jari a jesene kládol za cieľ vyvolať pocit výčitiek svedomia u tých, ktorí porušovali to, čo on chápal ako prirodzený poriadok, pričom nad nimi vo svojom diele vyniesol rozsudok. Svoje úsudky vyjadril opismi konkrétnych činov (sing-š’). Pochvalu a kritiku vyjadroval výberom udalostí a osôb: spôsob, akým boli zaznamenané, predstavoval rozsudok o tom, či ich činy boli alebo neboli vyjadrením mandátu Nebies. Spôsob spisovania záznamov bol tak zároveň aj aktom ich interpretácie. Historická spisba nesie v sebe obrovskú zodpovednosť za hodnotenie vybraných udalostí a schvaľovanie štátnej moci, uplatňovaním priameho vplyvu na legitimitu vládnutia príslušného panovníka, ako aj na jeho dejinnú úlohu .

Historik mal preto dve úlohy: vytvoriť čo najpresnejší záznam a ponúknuť primeranú chválu a kritiku výberom obsahu. Medzi týmito dvoma povinnosťami nepochybne existovalo napätie. Keď sa zaviedol zvyk vyhotovovať záznam o histórii predchádzajúcej dynastie, tento vnútorný konflikt sa prejavil navonok cez pevne stanovené rozdelenie práce. Úloha zaznamenávať činy momentálne vládnucej dynastie (ktoré budú predmetom záznamu v budúcnosti) sa oddelila od zápisov, ktoré kriticky hodnotili dejiny tej predchádzajúcej. Staršie dejepisectvo mohlo vyhotoviť približne „pravdivý dokument“ (tým pravdivejší, čím väčší počet neskorších dynastií sa odvolával na tieto oficiálne záznamy) a opis novších dejín preto mohol pokračovať s relatívne malými výhradami.

Spájanie minulosti a budúcnosti sa tak stalo ešte významnejším aspektom poslania záznamov. Novoustanovené dynastie pociťovali záväzok priznať svojim predchodcom ich oprávnené miesto v dejinách. Teda úschova záznamov v archívoch sa stala povinnosťou, ktorou súčasní vládcovia zaväzovali svojich nástupcov, a opis dejín sa stal povinnosťou, ktorú neskoršie generácie dlhovali svojim predchodcom. Tento proces sa postupne systematizoval, pretože štáty, provincie a aj jednotlivci sa usilovali zanechať relevantné záznamy o svojich činoch.

Hoci si Konfucius kládol za cieľ zhodnotiť minulosť a prítomnosť, pridržiaval sa princípu „hľadať pravdu v činoch a udalostiach“. Zvyk, že osobný výklad je potrebné prezentovať prostredníctvom opisov udalostí, sa v čínskej historickej spisbe od jeho prijatia pevne zakorenil. V centre zápisu udalostí stáli vždy jednotlivci. Až do 20. storočia dominovali v čínskej historickej spisbe biografie významných osobností. Najlepším kritériom pre posúdenie dôležitosti toho-ktorého jednotlivca však neboli nevyhnutne jeho činy. Historici venovali pozornosť aj tým, ktorí preukázali morálnu silu. S’-ma Čchien okrem životopisov cisárov zaradil do Zápiskov historika aj biografiu Po Iho a jeho brata Šu Čchi, ktorí sa postavili na odpor čouskému kráľovi Wu. Ten predtým, než sa stal kráľom, zaútočil s armádou na svojho vládcu, čouského kráľa zo Šangu. Keď Wu dobyl územie Šangov a stal sa novým vládcom, Po I a jeho brat sa odmietli živiť obilím nového štátu Čou a zomreli od hladu.

Význam tohto druhu historickej pamäti v Číne je naznačený v jednom z veršov starobylej Knihy premien: „Múdry muž skúma slová a činy svojich predkov, aby sa stal lepším.“ Po I a Šu Čchi sa spomínajú v historických záznamoch práve pre silu mravného charakteru, lebo sa nepridali ku kráľovi Wu. Oficiálne dejiny boli, prirodzene, opisované z pohľadu víťazov politických zápasov, ale existuje aj dlhá tradícia neposudzovania veľkosti jednotlivca podľa toho, či dosiahol úspech alebo utrpel porážku. Dokonca ak istá dynastia odmietla tú predchádzajúcu, bola naďalej viazaná povinnosťou pravdivo opísať ľudí, ktorých sa to týkalo. Historici sa vždy museli snažiť o rovnováhu medzi spomenutými dvoma imperatívmi. Názor, že mravný charakter má väčší význam než úspech, sa dokonca ešte viac vyjadroval v ľudovej slovesnosti. Kuan Jü a Jüe Fej, dvaja v dejinách obdivovaní hrdinovia Číňanov, si uvedomili, že ich ambície zostali nenaplnené – prvý, generál zapletený do pádu dynastie Chan na začiatku 3. storočia n. l., druhý, vlastenec bojujúci za Južný Sung v 12. storočí – a preto by sme rozhodne mohli povedať, že zlyhali. V ľudovej kultúre sa však stali objektmi zbožňovania.

Dejiny a historiografia zohrávali v Číne oveľa dôležitejšie postavenie než na Západe. Dejiny objasňovali a odôvodňovali základné predpoklady nebeského poriadku (tchien tao) a ľudského sveta, ako aj kultúrnu a politickú identitu. Vo veľkej miere boli aj arbitrom, či cisári boli alebo neboli vyjadrením mandátu Nebies, a tak rozhodovali o ich legitimite.

V ére nazývanej obdobie jarí a jesení a obdobie bojujúcich štátov (770 – 221 pred n. l.) sa prejavoval rozpor medzi chaotickým politickým poriadkom a narastajúcou nezávislosťou feudálov na jednej strane a pribúdajúcou centralizáciou v rámci kultúry na strane druhej. V tom čase existovalo intenzívne súperenie medzi rôznymi filozofickými školami, v ktorých sa učenci usilovali zmeniť svet podľa svojich vlastných receptov. Považuje sa to za prejav ohromnej slobody ideí. Týkali sa však celého Podnebesia, nielen záležitostí jediného kráľovstva. Idea „celého Podnebesia“ (tchien sia) bola veľmi flexibilná a mohla odkazovať na celý hmotný svet alebo celú ľudskú spoločnosť, či krajinu ovládanú panovníkom. Veľmi často obsahovala všetky tri významy.

Až do čias panovania chanského cisára Wu-tiho (vládol pribl. 140 – 87 pred n. l.) sa Konfuciove texty považovali za klasické a učenci, ktorí ich študovali a interpretovali, boli najvýznamnejší zo „štyroch spoločenských tried“ (tri ostatné tvorili roľníci, remeselníci a kupci). Po nasledujúcich 2 000 rokov bol hlavný rozdiel medzi Čínou a Západom v tom, že v Číne „pravda“ nepochádzala nevyhnutne len od nadprirodzenej moci alebo boha. Podľa Konfuciovej interpretácie predstavovali dynastie Sia, Šang a Čou (súhrnne známe ako obdobie vlády Troch dynastií) zlatý vek, v ktorom očividne existovala ideálna spoločnosť. V nasledujúcom období sa vzdelanci usilovali v rámci existujúceho spoločenského poriadku podporiť znovunastolenie takého, aký vládol za Troch dynastií, a ohlasovali premenu nespravodlivého sveta na spravodlivý.

Posvätením konfuciánskych textov zároveň trochu upadla prestíž historickej spisby. Keďže však klasické texty boli relatívne spoľahlivé a ich obsah sa obmedzoval na vzdialený dávnovek, historická spisba naďalej plnila kľúčovú legitimizujúcu funkciu pre jednotlivcov a udalosti. Považovala sa za cestu k pravde, zvlášť preto, že zámer a vôľa Nebies boli vyjadrené prostredníctvom postojov, ktoré zastával obyčajný ľud, a aj preto, že ideálna spoločnosť existovala počas dávnovekého obdobia vlády Troch dynastií. V tomto súlade sa značná časť obsahu základného aj vyššieho vzdelania zameriavala na historiografiu.

Situácia sa zmenila ohromným vplyvom Západu, ktorý v 19. storočí zasiahol všetky stránky čínskej spoločnosti. Vzhľadom na mnohopočetnú čínsku populáciu sa cieľom nájazdníkov nestala okupácia čínskeho územia, ale prijatie menej nákladnej stratégie jej ovládnutia. Cieľom bola infiltrácia kultúry, ktorá mala vydláždiť cestu hospodárskym ziskom. Hoci sa kúpna sila Číňanov ukázala obmedzená, Západ bol v zápase o ovládnutie kultúry mimoriadne úspešný a tento fakt postupne vplýval na zmenu myslenia mnohých vzdelaných Číňanov. Pretože konfucianizmus sám o sebe nebol schopný zaistiť Číne prosperitu a odolnosť, krok za krokom ustupoval zo svojho zvrchovaného postavenia v spoločnosti.

Pretože taký postup podkopával základy vlastnej čínskej kultúry, čínske postoje prešli dramatickou premenou. Číňanom sa podsúval názor, že ich kultúra je barbarská a zaberá vo svete len okrajové postavenie. Do začiatku 20. storočia tak Čína prišla o svoju dôstojnosť.

Teraz nastal jednoznačný posun v mocenských vzťahoch medzi rôznymi oblasťami bádania. Konfuciove diela už nemohli vyhovovať požiadavkám nového hľadania národného potenciálu a bohatstva a odvtedy strácali na význame. Napriek tomu sa všestranné poznanie histórie ukázalo ako podstatné pre samotné prežitie krajiny a jej kultúry a štúdium dejín neskôr získalo nebývalú dôležitosť. Intelektuáli však trpeli takým nedostatkom dôvery v čínske tradície učenosti, že v čase, keď štúdium dejín malo poslúžiť veľkej úlohe oživenia čínskeho národa, uviazlo v náručí západných intelektuálnych tradícií.

Od začiatku 20. storočia verili mnohí pokrokoví intelektuáli, že tradičná kultúra sa musí odsunúť do múzeí a musí uvoľniť cestu modernizácii. Dokonca aj niektorí konzervatívni vzdelanci si osvojili názor, že tradičná kultúra je starožitnosť. Väčšina ľudí súhlasila, že tradície nemôžu vyriešiť problémy doby, a videla v nich hrozbu pre rozvoj novej spoločnosti. Presadil sa silný dôraz na rozlišovanie „starého“ od „moderného“ s tým, že staré sa musí odstrániť.

Podľa Hnutia 4. mája (1919) pravdu mala čoraz viac predstavovať veda. Štúdium dejín bolo postavené na novej koncepcii opierajúcej sa o vedeckú metodológiu s poslaním „pretvoriť minulosť krajiny“. Nacionalizmus a veda spojili sily. Bez uplatňovania vedeckých metód nemal výskum národných dejín veľký význam, zatiaľ čo bez „národnej minulosti“, ktorú zvykli skúmať čínski intelektuáli, by vedecký prístup nemal žiaden zmysel. Obľube sa tešila marxistická teória historického materializmu, prejav vedeckého prístupu, a po roku 1949 sa stala hlavným vzorom pre historický výskum.

V 20. storočí preto takmer všetci čínski vzdelanci prijali názory a metódy Západu. História sa musela stať jednou z vedeckých disciplín a uchádzať sa o miesto medzi mnohopočetnými odbormi. História, ako klasické štúdiá, nebola schopná slúžiť túžbe po hľadaní národnej sily a moci a postupne sa vzdávala závažnej povinnosti prebudiť znovuzrodenie národa. Zostala však slobodnejšia a postupne sa rozvíjala ako každá štandardná akademická disciplína. Od polovice 90. rokov sa objavili alternatívne prístupy k dejinám a ponúkali nové pohľady na historické otázky využívaním nových prameňov a osvojovaním si netradičných foriem výkladu dejín.

V modernej Číne sa výklad histórie, ktorá sa vyučuje v školách a venuje jej pozornosť aj verejnosť, dramaticky zmenil. Otvárací ceremoniál olympijských hier v Pekingu v roku 2008 predstavoval pompézne gesto premeny úlohy histórie v Číne. V tom, čo sa považovalo za akúsi ódu na históriu alebo živý obraz, zvýraznil ceremoniál výrobu papiera a ostatné technológie, ktoré tvoria historické „štyri veľké vynálezy“ (ďalšie sú kompas, pušný prach a tlač). Tieto vynálezy, ktoré sa dnes považujú za reprezentantov čínskej kultúry, boli iba zriedkavo predmetom nejakej pozornosti pred sto rokmi. Len v nedávnej dobe sa ich podarilo znovuobjaviť a dodať im novú váhu. Sú bezpochyby súčasťou čínskych dejín, ale paradoxne v Číne, na rozdiel od Západu, veda nikdy nemala najdôležitejšie postavenie. A tak môžeme exhibíciu, ktorá bola súčasťou ceremoniálu, označiť za čínsku históriu z pohľadu Západu.

Premena úlohy dejín a ich obsahu za ostatných sto rokov spôsobila aj určitý zmätok. Ich bývalý význam postupne poklesol a mnoho ľudí – vzdelaných i prostých – si kladie otázku o zmysle dejín. Asi pred päťdesiatimi rokmi boli dejiny stále ešte dôležitá vedecká disciplína a medzi čínskymi vedeckými ústavmi existovali najmenej tri výskumné inštitúcie venujúce sa dejinám (príznačné je, že všetky ostatné vedecké odbory mali len po jednom ústave). Za ostatných dvadsať rokov sa však na univerzitných fakultách histórie prejavil pocit krízy a v dnešných časoch rapídnych zmien sa význam kultúrnej identity dramaticky zvýšil. Celá spoločnosť sa začala dychtivo zaujímať o dejiny Číny a jej ľudí. Či sa nová pozornosť stane pre štúdium histórie požehnaním, alebo naopak prekliatím, na to odpovie sama história.





CIARAN BRADY





Írsko


V tieni láskavého zneužívateľa





V dobrom aj v zlom, jediný najvýznamnejší fakt v írskych dejinách je od 12. storočia intenzívny a pohnutý vzťah s Veľkou Britániou, ktorý sa začal „dobytím“ krajiny skupinou anglo-normanských feudálnych dobrodruhov. Ďalšie vplyvy čiastočne vyrovnávali toto osudové spojenie, najmä hlboké a trvalé väzby na kontinentálnu Európu. Po misii sv. Patrika v 5. storočí sa v Írsku veľmi rýchlo rozšírilo kresťanstvo a írski mnísi medzi 8. a 11. storočím významnou mierou prispeli k pokresťančeniu a kultúrnemu rozvoju západnej a strednej Európy. Zložité obchodné spojenia a styky pretrvali dlho po 12. storočí, hoci boli narušené a prebudované ako priamy dôsledok zabratia územia Írska, ktoré sa začalo v roku 1169.

Spôsob zabratia krajiny sa charakterizuje neľahko. Územne a politicky nebola moc dobyvateľov až do 17. storočia celkom upevnená, zatiaľ čo v zmysle kultúrnej a ideologickej hegemónie zabratie krajiny pravdepodobne nebolo dovŕšené vôbec. A navyše to nebol jeden súvislý rozvláčny proces. Čo začali anglo-normanskí baróni, nezodpovedalo tomu, čo sa pokúšali dokončiť tudorovskí panovníci o 400 rokov neskôr. A hoci vo „vojne o anglické dedičstvo“ a v konfiškáciách v rokoch 1689 – 1699 uspeli Angličania prevzatím takmer všetkej írskej pôdy do svojho vlastníctva, poriadok, ktorý bol potom nastolený, sa výrazne líšil vo svojom politickom a spoločenskom charaktere a jeho ideologických základoch od ráznych, ale nevydarených experimentov Olivera Cromwella asi štyridsať rokov predtým.

Ani postoj Anglicka voči Írsku nebol vždy agresívny. Opakované výbuchy násilia, represií a vykorisťovania sa striedali s obdobiami pokusov o zmier, reformy a rozvoj – pričom každé obdobie bolo prerušované dlhšími periódami nevšímavosti, bezohľadnosti a zanedbávania. Ak sa dá kultúrna psychológia národov stotožniť s psychologickým rozvojom jednotlivca, bolo by lákavé stereotypné črty (často pričítané írskemu charakteru v zmysle utrpenia írskeho ľudu) odôvodniť vplyvom dominantného, tyranského, vykorisťujúceho, manipulatívneho, príležitostne láskavého a často nevšímavého vzťahu ako klasického príkladu freudovského láskavého zneužívateľa. Aby sme príliš neodbočovali k takýmto neoveriteľným špekuláciám, je lepšie skúmať konkrétne ekonomické, politické, ideologické a kultúrne oblasti, v ktorých vzťah Írska k jeho susedovi formoval vlastné írske dejiny.

Zo všetkých zasahujúcich vplyvov bol najnápadnejší ekonomický, všeobecne vyjadrovaný prostredníctvom uplatňovania práva Anglicka na vlastníctvo írskej pôdy. Hoci anglo-normanskí votrelci a ich dediči významne prenikli do všetkých oblastí Írska, ich postavenie bolo často veľmi krehké a podmienené schopnosťou dobyvateľov využívať rozpory medzi rodenými Írmi a občasnými posilami z Anglicka. Do konca 13. storočia väčšina Ulsteru, severného Connachtu a niektoré horské regióny v Leinsteri a Munsteri získali naspäť gaelské írske klany. Zložitá vlastnícka skladba sa začala vyvíjať v súvislosti s kľúčovými sférami anglickej správy, s právom a držbou pozemkov obklopených rozľahlými perifériami, kde prevažovali zbastardené a neformálne spôsoby uplatňovania politickej moci a vlastníctva majetku. Tento systém, zavádzajúco označovaný za proces, pomocou ktorého sa anglickí kolonisti stali „írskejšími než Íri samotní“, v skutočnosti predstavoval spojenectvo a súperenie udržiavané neoficiálnym zdaňovaním a vydieračstvom, ktoré umožňovali malej skupine vplyvných angloírskych a gaelskoírskych klanov deliť sa o moc. Tá však bola nestabilná a náchylná vyvolávať lokálne zlyhania. Z dlhodobého hľadiska bola politicky dekadentná a hospodársky nákladná, pretože klesajúci počet ekonomicky produktívnych ľudí nestačil uspokojiť nároky elít.

Po storočiach zanedbávania sa Tudorovci usilovali zamerať pozornosť na túto zhoršujúcu sa situáciu premenou rodových elít (gaelských aj angloírskych) na zjavne anglickú aristokraciu a jej podporou v prijímaní anglických právnych postupov, spôsobu držby pôdy a kultúru. Bola to náročná úloha, ktorej riziká sa zhoršovali pre nevyvinutý, nekompetentný a často skorumpovaný politický a administratívny aparát, prostredníctvom ktorého sa Tudorovci snažili zaviesť reformy. Hoci sa väčšina šľachty spočiatku zaujímala o zmenu, len malý počet jej členov naplnil výzvy, ktoré v sebe obsahovala. Do začiatku 17. storočia vyústilo mnoho neúspešných podnetov do série šľachtických vzbúr a rozvratu mnohých najvýznamnejších gaelských aj anglických aristokratických rodov.

V tomto kontexte sa kolonizácia (pokračovanie zaberania írskej pôdy anglickými novousadlíkmi), s ktorou Tudorovci počítali ako s vedľajším doplnkom širšieho úsilia o anglicizáciu, teraz stala prvoradým prostriedkom bezpečného ovládnutia krajiny. Sériu ďalších vojen vyvolali aj ústavné otrasy v samotnom Anglicku v polovici 17. storočia, a zavŕšili tak skazu pôvodnej írskej šľachty. Napokon sa vyprofilovala nová, ale nie oveľa stabilnejšia spoločenská štruktúra, pod ktorou široké masy miestneho roľníctva a schudobnená nižšia a vyššia šľachta zbavená vlastníctva žili vedľa seba v hlbokom nepriateľstve voči menším roztrateným skupinám anglických a škótskych osadníkov. Nad obidvoma stranami však vládla úzka elita anglických aristokratov, väčšinou rentierov, z ktorých mnohí v Írsku ani nežili.

Slabé stránky, typické pre túto novú spoločenskú štruktúru, sa prehlbovali pôsobením hlboko rozdeľujúcej náboženskej otázky. Protestantská reformácia, presadená ako súčasť tudorovského zámeru anglicizácie, predstavovala vážnu výzvu pre domácu elitu. Je však iróniou, že gaelská šľachta spočiatku reagovala pozitívne, ale zosilnel odpor elity z komunity starých kolonistov. Legitímnej prítomnosti tejto komunity v Írsku (pozri pápežskú bulu Laudabiliter z 12. storočia) sa teraz anglická koruna mlčky zriekla. V Írsku sa protireformačnej ideológie zastávali spočiatku zdanlivo lojálni starí Angličania (ako začali sami seba nazývať). Pretože tudorovské ťaženie za anglicizáciu sa zvrhlo na násilnú konfrontáciu, náboženské dôvody na odpor sa sústredili okolo gaelských Írov. V 17. storočí sa preto nekomp